|
(Misijná kázeň)
„Dobre prorokoval o vás, pokrytcoch, Izaiáš, ako je napísané: Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa; darmo ma však uctievajú, keď ľudským príkazom učia ako učeniam Božím. Opustili ste prikázanie Božie a pridŕžate sa podania ľudského. Potom im povedal: Pekne-krásne rušíte prikázanie Božie, aby ste zachovávali svoje podanie.“
(Marek 7, 6-9).
Nepokoj nám signalizuje, že strácame mieru. Ale čo je základom miery a stredom života, od ktorého sa všetko odvíja? Človek a prosperita? Miera je pre niekoho v tom, že „som tu ja“, a potom v tom, že „ja sa chcem mať dobre.“
Ale včerajšok a dnešok nesvedčí o tom, že človek, ktorý žije v prosperite, má byť našou mierou. Sú ňou bohaté štáty a najmocnejšie ideológie? Nie. História nám ustavične tvrdí, že mierou je jednoduchosť, čírosť, priehľadnosť, čitateľnosť, jasnosť. Mierou je spravodlivosť, pravda a právo.
Mierou je to, čo nevstupuje násilím do cudzieho chotára a príkladne sa stará o ten svoj, ktorý však má paradoxne otvorený pre všetkých biednych. Skutočný človek okraje svojej medze nezožne. Skutočný človek všetko ovocie zo svojich stromov nestrasie. Pamätá aj na tulákov a vtákov.
Toto historické poznanie nám otvára možnosť, aby sme boli ľudskí.
Len ako to dosiahnuť?
Text, ktorý píšem, má niesť znaky môjho myslenia. Ale môže byť moje myslenie „mierou“? Môže z mojej hlavy „vychádzať“ ako Alfa a Omega, ako Počiatok a Koniec?
Samozrejme, že nie - miera vychádza iba z toho, čo má v sebe večný základ, od ktorého je potom všetko odvodené. Moje myslenie teda nie je a nechce byť určujúce, ale hľadajúce. Moje myslenie jednoducho hľadá Syna človeka, Pána Ježiša Krista, ktorý ako jediný pozná „večnú mieru života“ a jeho poriadok. Moje myslenie hľadá jedinú Hlavu života a pravdy, moje myslenie hľadá – Božiu tvár, zjavenú v Kristu...
My sa potom k miere Jeho Slova viac či menej úspešne približujeme, alebo sa od nej vzďaľujeme.
Teraz sa rozhliadnime okolo seba, pretože v spoločnosti, alebo lepšie povedané v ľudstve sú – skupiny? (ešte o tom bude reč...) - , o ktoré sa máme do určitej miery a do určitého času duchovne starať. Sú to deti, potom dôchodcovia, a tiež bezdomovci a nezamestnaní ľudia. A potom: sú to chorí, bezmocní, a rôznym spôsobom postihnutí... Tých skupín (?) je veľa. V skutočnosti sú však pravými deťmi, vdovami, bezdomovcami a chorými ľuďmi tí, ktorí uznávajú svoju duchovnú biedu a chudobu – tí sú v pravde duchovne hladní a smädní...
Problém je však v tom, že starostlivosť sa krúti vždy okolo peňazí a na dotyky a myšlienky, ktoré majú byť týmto ľuďom venované z „večnej miery“, už nezvýši čas.
Všetko je to vždy o potravinách, o oblečení, o peniazoch, a nie je na tom nič zvláštneho, pretože sú to základné prostriedky, ktoré na svoje živobytie nevyhnutne potrebujeme, len by sme sa občas mali zamyslieť, z čoho a prečo vzniká núdza.
Prečo sú tu určité choroby, prečo existujú bezdomovci a skade sa medzi nami vzali, a prečo určití ľudia nemajú dostatok finančných prostriedkov na pokrytie základných životných potrieb?
Takéto premýšľanie sa však po čase stane veľkým rébusom, ktorého sa mnohí obávajú. Kríza čohokoľvek je totiž vo svete priamo či nepriamo spojená s každým z nás. A začínať ju riešiť od seba, dokonca hĺbkovým ponorom - nuž komu by sa to chcelo a kto to považuje za rozumné a súčasne za prakticky realizovateľné?
Lenže nemýľme sa: problémy iných ľudí sú sladké len dovtedy, kým sa nás nedotýkajú. Jedného dňa však spoznáme, že žijeme na spoločnej zemi a máme spoločný údel, a tak teda každá duchovná kríza každého človeka sa nás týka a dotýka oveľa viac, než sme si to ochotní vo chvíľach svojho relatívneho pokoja pripustiť.
Ako ju však máme merať a ako liečiť? Podľa akej miery? Podľa „miery národov“, teda podľa svetla filozofie, ekológie, politiky a etiky, alebo v prvom rade podľa „miery Božej“?
Táto otázka je rozhodujúca.
Odpoveď?
Kniha Sudcov 10, 6.
Odpoveď začnime okamžite hľadať podľa uvedenej večnej miery, v Písme...
Ešte koncom októbra v roku 2009 som si zapísal do zápisníka Božie varovanie, ktoré v knihe Sudcov patrilo Izraelu, dnes však patrí aj nám kresťanom a tiež celému židovskému a kresťanskému svetu. Podobne ako vtedy Izrael, aj kresťania dnes „...slúžia baalom a aštartám. Bohom Sýrie, bohom Ammóncov, bohom Sidónu, bohom Moábu a bohom Filištíncov.“ „...slúžia bohom mnohých národov! Opustili Hospodina a neslúžia Mu!“ (Sudcov 10, 6).
Z neznámeho dôvodu som si v spojení s tým zapísal aj mená ohrozených bratov a sestier v mojej blízkosti, ale aj tých vzdialenejších. Môže sa totiž stať, že tam, kde máme stáť na pozícii Ester, čiže na pozícii hviezdy ako posla z Božieho Slova, stojíme na pozícii Aštarty, oslepení zo všetkých mediálnych strán iba vtieravou hviezdou pohanov.
Ak je to tak – či nie je našou povinnosťou vynaložiť všetko naše úsilie na to, aby každý z našich blížnych bol opäť zachránený do pozície Ester, do okruhu jej svedectiev a poslania?
Rovnako sa to má stať s ohrozeným židovským národom a tiež s ohrozenou cirkvou.
Nedávno sme premýšľali o Vianociach a o zdanlivej maličkosti: o snehovej vločke. Snehová vločka má dokonalú súmernosť, štruktúru, má v sebe absolútnu harmóniu a symetriu, a pritom vieme, že niet dvoch rovnakých snehových vločiek! Každá je iná, zvláštna, osobitá. Rovnako niet dvoch rovnakých ľudí a tvárí - každá tvár každého človeka je iná, zvláštna, osobitá. Ale – a tu buďme pozorní a pokorní - všetky tváre majú na sebe odlesk tváre Trojjediného Boha!
Tak veríme a vyznávame: Každý človek bol stvorený na Boží obraz ako Boží proťajšok, ako Boží partner, ako človek, ktorý má žiť pred Bohom v svetle Božej tváre. My, kresťania, pritom pred celým svetom jasne vyznávame, že Boha máme počúvať v Kristu!
„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, Toho počúvajte!“ (Matúš 17,5).
To je Božia vôľa a to je naša miera, daná Bohom Stvoriteľom – počúvať Boha v Kristu, počúvať a vidieť Boha v živom Slove Božom, ktoré ide pred nami i za nami k Otcovi do nebeskej vlasti.
„Kto mňa videl, videl Otca.“ (Ján 14,9; Ján 12,44-45).
Sme v štruktúre Jeho Slova, v Jeho miere. Štruktúra, to nie je redukcionistický prvok – to nie je primitívne zjednodušenie zložitých vecí. Štruktúra, to nie je ďalej iba skúsenostný prvok. Ako uviedol Lévi-Strauss, lingvista a štrukturalista: Nie je to tak, že ak vidíme vo svete prevahu okrúhlych vecí, na základe tejto skúsenosti sa nám udomácni v mysli symbol kruhu (tiež trojuholníka a priamky) a stáva sa v určitom zmysle „našou mierou“.
Spomínaný lingvista pochopil niečo iné: Miera kruhu, priamky či trojuholníka je zakódovaná už v našej nervovej sústave, priamo do našich špecifických (práve na to určených) nervových buniek.
Už tam je nám daná pre náš praktický i duchovný život práve miera kruhu, trojuholníka a priamky.
Kto ju tam pre nás vložil a prečo?
Náš Stvoriteľ, Vykupiteľ a Posvätiteľ, Ten, ktorý povedal Slovo a to Slovo sa stalo vo všetkom našou mierou.
Nie naše exaktné myslenie je Počiatkom a Koncom , nie naše myslenie je rozhodujúce, ale miera, trstina, pôvodný kánon textu, podľa ktorého sa pohybujeme. Slovo Boha živého! Živý Boží Syn Kristus!
Rozhodujúce je pre nás Slnko spásy, rozhodujúci je pre nás Trojjediný Boh, rozhodujúca je pre nás Cesta spásy, Kristus!
Večne zvrchovane, večne dôležité a večne rozhodujúce je preto iba Božie Slovo, nie podanie ľudí, ktoré by sme mali po čase vzývať ako božstvo, ako svoju určujúcu tradíciu. Rozhodujúci je biblický text, nie cirkevná ústava a reformované, evanjelické, pravoslávne či katolícke učenie.
Inak povedané: dôležité sú plné farby, nie ich postupné miešanie. Mnohorozmerná milosť a mnohofarebná spása (Žalm 119,41) neznamená zmiešanú milosť a zmiešanú, synkretickú spásu, ale je čistá a rýdza ako hodváb.
Hodváb je zložený z farieb, ktoré stoja vedľa seba, každá vo svojej pozícii a čírej plnosti, ale pretože ich nite sú tkané kolmo na seba, vždy iba v tvare kríža, pri pohľade naň vidíme sýtu a žiarivú mnohofarebnosť. Farby v ňom nikdy nie sú zmiešané, vďaka spôsobu tkania a svetlu sa však vždy správne dopĺňajú, prelínajú, prestupujú a v celkovom obraze, do ktorého sú vložené, tak tvoria pružnú mnohofarebnosť a mnohorozmernosť, teda žiariacu, hodvábnu plnosť.
Tak má vyzerať a pôsobiť aj pravá cirkev – má byť čistá a bez poškvrny, má byť oblečená do najjemnejšieho hodvábu či kmentu...
Kralický preklad totiž uvádza kment ako „hodváb“, a Písmo ho ako hodváb „podčiarkuje“ na dôležitom mieste, kde je pre nás bohatstvom obsahu tým istým, čím je v iných prekladoch kment...
O ktorý text ide?
Ezechiel 16, 10: „Zaodel som ťa pestrofarebným rúchom, obul som ťa obuvou z jazvečej kože, zavinul som ťa do jemného ľanu a zahalil som ťa hodvábom.“
Áno, všetko je to o „večnej miere a trstine“, s ktorou sa máme vyrovnávať v každej situácii nášho života, či sa už odohráva na malom a blízkom, alebo na veľkom a vzdialenom kúsku zeme.
V týchto dňoch sa udiala na Haiti veľká tragédia – všetci sme o nej vďaka médiám informovaní. Zemetrasenie pripravilo o životy desaťtisíce ľudí, veľké mesto sa zrútilo, mnohé domy padli a mŕtvoly ľudí tam ležia ako hnoj na poli... (Jeremiáš 9,20-21).
V Knihe Sudcov čítame: „Izraelci opäť volali k Hospodinovi: Hrešili sme proti Tebe, lebo sme opustili nášho Boha a slúžili baalom. Ale Hospodin odpovedal: Či vás neutláčali Egypťania, Amorejci, Ammónci, Filištínci, Sidónci, Amalékovci a Midjánci? Ale keď ste volali ku mne, vyslobodil som vás z ich rúk. No vy ste ma opustili a slúžili ste iným bohom. Preto ani ja vás viac nebudem zachraňovať. Choďte a volajte o pomoc k bohom, ktorých ste si vyvolili! Oni nech vás zachránia v čase vášho súženia.“ (Sudcov 10, 10-14).
V Haiti žije viac ako deväťdesiat percent kresťanov. Osemdesiat percent pritom vyznáva katolícke podanie kresťanstva, ale až sedemdesiat percent obyvateľstva tam pritom vzýva akúsi zmiešaninu – katolícke podanie Kristovho učenia, zmiešané s náboženstvom „voodoo“!
V tej chvíli nám neostáva nič iné, iba stíšiť svoje srdcia – iba mlčať a premýšľať v Duchu Písma. Čo nám vraví Pán?
Čo teraz, podľa Božieho Slova, očakáva Pán nad životom a smrťou od kresťanských zborov, od rôznych inštitučných cirkví a hnutí?
Presne to, čo je vyjadrené v 2. Samuelovej 5,1: „Všetky kmene Izraela prišli k Dávidovi do Chebrónu a povedali: Hľa, sme tvoja kosť a tvoje telo.“
Slovami Novej zmluvy to môžeme vyjadriť takto: Všetky kresťanské denominácie a zbory, všetky kmene majú teraz okamžite prísť k Ježišovi Kristovi ako k svojej Hlave a vyznať:
„Vyznávame, Bože mocný, že ešte pred stvorením sveta si nás vyvolil v Kristu, aby sme boli svätí a bezúhonní pred Ním, keď si nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Ti synmi skrze Ježiša Krista a zvelebovať slávu Tvojej milosti, ktorou si nás omilostil v Milovanom. V Ňom máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti, v ktorej si nás bohato zahrnul všetkou múdrosťou a rozumnosťou, zjaviac nám tajomstvo svojej vôle podľa svojej blahovôle, ktorú si predsavzal v Ňom na uplatnenie plnosti časov: totiž v Kristovi ako v Hlave zjednotiť všetko, aj čo je na nebi, aj čo je na zemi..." (List Efezským 1, 4-10).
To je naša dnešná úloha. |
