Poď do žatvy!
February 8, 2006 — Miroslav Halás
Ak chceme žiť, akokoľvek žiť, musíme si odpovedať na základné životné otázky. Kto som? Kam idem? A prečo? A: kam som už došiel? Napokon: Kde sa teraz nachádzam? A aké je naozaj moje meno? A: kam mám ísť už o malú chvíľu?
Niekto pritom musí udať tón udalosti, teda upriamiť našu pozornosť na to, o čom sa naozaj pri týchto otázkach musí hovoriť DNES ako o určujúcom a základnom. O čom sa má hovoriť – najprv medzi kresťanmi. Čo má a musí byť základnou životnou udalosťou pre kresťana? Udalosť spásy. Udalosti sveta čítať vieme, hoci im nie vždy rozumieme. Ale udalosti spásy? Čo sa v rámci celosvetových udalostí spásy udialo včera a dnes, to vieme, ale aj Cirkev má pre svet vydávať svoje aktuálne noviny. Noviny o udalostiach spásy. Ale: Nevydáva cirkev skôr noviny, ktoré nepoužívajú slovo „DNES“? Dnes, ak počujete Jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia! Chce Boh, aby sme počuli Jeho hlas dnes? Do času? Aktuálne? To znamená: Noviny „času navštívenia“? Času, ktorý nazývame: Kairos?
Často opakujete, že z Božieho Slova zaznieva naliehavá výzva: Vyjdite do žatvy! Vyjdite do polí! Slovo Božie vám udalo tento tón. Dnes! Teraz!
Áno, človek pri určitých udalostiach v Písme stuhne. Pretože inak nie je schopný a ochotný počúvať. Ako však chce počúvať Božie Slovo – do, a či zo svojej ľudskej pozície? Duševne, alebo duchovne? Odpoviem: Nejeden kresťan chce byť v prvom rade dobre naladený. Tak chceme do zhromaždenia vojsť, tak chceme zo zhromaždenia vyjsť? A hovorievame tomu dokonca: Požehnaný stav? Otázky pokračujú: Aj v cirkvi Božej potrebujeme v prvom rade dobrú náladu? Človek teda nepotrebuje počuť najprv dobrú správu v jej tlaku , ale chce mať dobrú náladu a očakáva správy, ktoré by mu túto dobrú náladu rozmnožili? Mnohí chorí, zranení, trpiaci však dobrú a požehnanú náladu nemajú. Majú ju farári? Možno. Možno mnohí. Možno tí, ktorí sú profesionáli, ale… Niektorí predsa len padajú denne vážne na kolená a súčasne v teréne krajiny trpia s ľudom a s človekom. Tí nemajú dobrú a požehnanú náladu. Tí požehnanú náladu nepovažujú za Božie požehnanie. Pretože dobrá nálada, či už v čare Vianoc alebo v čare Veľkej noci, alebo v čare nedele či liturgie, to je iba, ako to napísal prorok Ozeáš, „bujný vinič“. „Izrael je bujný vinič, nasadil ovocie. Čím viac ovocia mal, tým viac oltárov namnožil. Čím krajšia bola jeho krajina, tým krajšie boli jeho posvätné stĺpy.“ Áno, to je iba dobrá a požehnaná nálada. To je iba očakávanie, že Boh je duša. To je duševný svet. V Roháčkovom preklade je začiatok prvého verša preložený významovo a diagnosticky ešte presnejšie: „Izrael je bujný vinič, nesie ovocie rovné sebe.“ (Ozeáš 10,1).
Všimnúť si človeka. Lepšie si ho všimnúť. Práve tohto človeka. Práve človeka, s ktorým si. Lebo Boh v Kristu je: Ten, ktorý je s človekom. S tebou. S nami. Boh je ten, ktorý je: S nami. Ježiš. Kto je Ježiš? On je: Som. Som, ktorý som. Budem, ktorý budem.
Tomu človeku niekto umrel. Každému z nás niekto a niečo umiera. Aj dobrá nálada. Aj tá nám umiera. Aj tá nám musí umrieť. Ale kto je za dobrou náladou? Duševný človek. Aj ten musí zomrieť. A ďalej? Duševný svet. I ten – i ten by v nás mal celkom jednoznačne zomrieť. Lebo to je náš svet po páde. Duševný. V duševnom svete sa zrazu vidíme nahí. Musíme sa preto rýchlo zakryť. Skryť. Schovať. Utiecť. A nájsť v tom úkryte masku. Nejaký zdroj náhradnej sily. Od pádu človeka nerobí človek nič iné, iba hľadá pre seba a pre svoju rodinu zdroj náhradnej sily. Tak vzniklo nepreberné množstvo náboženstiev. Náboženstiev duše. Nálady. Až kým sa Boh do tejto náhradnej radosti človeka, ktorá má veľmi krátky trvanie, neozval: Kde si? Kde si, človek? Prečo si so mnou prerušil zmluvu? Dohodu? Prečo si tú zmluvu zrušil? Ty nevieš, že si si tým zvolil smrť, na ktorú som ťa upozornil? Teraz ju máš. Máš smrť, ktorú si si zvolil. Zdá sa ti, že žiješ zo zdrojov náhradnej radosti? Nie. Keby som od teba odtiahol svoju ruku, hneď by si umrel do zahynutia. Ale takto umrieš iba do „prekliatia“. Pôjdeš von z požehnania. Z raja. Skús to robiť po svojom . Umožním ti to tým, že celkom sa od teba neodvrátim. Ponechám ti milosť, ale umožním ti žiť v nej z tvojich síl. Dám ti milosť: neumrieš zatiaľ večne. Umrieš len do svojej cesty prirodzeného tela. Umrieš len tak, že ti umožním mať to, čo si si zvolil: život z tvojich vlastných síl. Tvrdil si, že to dokážeš. Že ti stačí poznanie dobrého a zlého a potom už všetko zvládneš. Zvládni teda. Máš na toto zvládnutie darovaný určitý čas. Vedz však, že ak nebudeš zvládať napĺňať moju zmluvu, prejaví sa na tebe prekliatie, ktoré si si zvolil. Aby si v ňom hneď večne nezahynul, dávam ti možnosť vykúpiť sa z neho obeťou zvierat. Pretože ty si sa rozhodol pre život tela. Prinesieš obeť zvieraťa ako dôkaz, že to nezvládaš – a ja nedovolím, aby si zahynul večne. Ak porušíš aj túto zmluvu a neprinesieš obeť zvieraťa ako dôkaz, že si zaslúžiš smrť pre telo a dušu, ak nebudem vidieť znamenie vyliatej krvi zvieraťa, potom ťa vyženiem nielen z požehnania, ale aj z bratských vzťahov. Potom budeš na zemi tulákom.
Kto konkrétne umrel? Ukážte mi človeka, ktorý konkrétne umrel. Povedzte mi jeho príbeh. Povedzte mi o konkrétnom človeku, ktorému všetko umrelo a ktorý sa obrátil v tejto situácii na Pána, aby Mu vážne povedal: Všetko mi umrelo, Pane! Nič už vo svojich rukách nedržím. Áno, mal som to pochopiť skôr: Nič vo svojich rukách nedržím. Mohol som to pochopiť skôr. Pretože som to skôr pochopiť nechcel, muselo mi všetko umrieť nielen v duši, ale aj v tele. Teraz umieram i ja. Blíži sa smrť. Pane, zachráň ma. Hyniem, Pane. Zachráň ma, prosím.
Ty si ten človek. Ty umieraš. Lebo keď umiera tvoj brat, ty umieraš. To je služba Samaritána zbitému na ceste. Na ceste, nie v chráme. Na ceste, nie v liturgických bohoslužbách. Pretože liturgické bohoslužby sú len plášťom, ktorý si obliekaš v prvom rade mimo cesty. Ale ty začni žiť v inej horlivosti: V horlivosti a ochote vidieť Ježiša na Hore Premenenia. Ale Vrch Premenenia: to nie sú liturgické bohoslužby. To sú bohoslužby mimo liturgických bohoslužieb. Keď bohoslužby mimo liturgických bohoslužieb chýbajú, chýba kresťanom skutočné pole, skutočné obilie a skutočné sýtenie sa medzi obilím. A to je predsa pravý chrám. Byť medzi obilím, ktoré možno jesť. Byť na poli služby. Byť s Tým, ktorý je väčší ako chrám a ako liturgické bohoslužby. Liturgické bohoslužby možno oželieť. To, čo má byť žatvou na poli, však oželieť nemožno. Ak nad liturgickými bohoslužbami nie sú bohoslužby v Duchu a v Pravde na poli života, ako môžeme ďalej zotrvávať v liturgických formách liturgických bohoslužieb? Musíme ísť k Tomu, ktorý je väčší ako Chrám. Musíme ísť tam, kde je Kristus. Najprv na Horu Premenenia, kde už nie je dovolené služobníkom Božím žiť s prvotnou myšlienkou na Chrám. Na stánok. Na stánky. Tam zaznieva iný hlas, a ten hlas zaznieva teraz, dnes: Choďte do údolia tmy! Choďte tam, kde satan zajal ľudské duše. Tam pracujte. Tam pracujte v moci Ducha, tam bojujte dobrý duchovný boj viery. Staň sa Abrahámom, ktorý vyrazil proti pohanským kráľom, aby zachránil spútaného Lóta. Staň sa Gedeonom, ktorý porazil Midjancov, keď kradli a lúpili Božiemu ľudu úrodu. Staň sa Pavlom, ktorý nedbal na konštrukciu lode, ale modlil sa za holé ľudské životy, aby pristáli na správnej pevnine a dobrej pôde. Buď dobrým vojakom Ježiša Krista!