Čistenie chrámu
February 9, 2006 — Miroslav Halás
V akej atmosfére žijeme?
V znečistenej. Ale Pán nás napriek tomu učí žiť prítomný čas. On je Prítomný. Vždy je Prítomný. V minulosti i v budúcnosti. Boh nežije v čase. Žije nad časom. Ale to neznamená, že nežije zúčastnene s naším dňom. Náš deň je jednoducho do Jeho večnosti zakomponovaný tak, ako to my nemôžeme pochopiť. Je jednoducho prítomný so všetkým, čo sa nás týkalo a bude týkať. Nedávno som čítal v knihe o Rembrandtovi spoveď neveriaceho námorníka. Umieral. Bol pri ňom kňaz, ktorý nemal vo svojej farnosti nijakú hodnotu a vážnosť. Poslali ho k starému námorníkovi preto, lebo skutočného kňaza, zarámovaného do obrazu cirkvi, konštituovanej najmä podľa ľudských zákonov, by neprijal. Námorník však vyslovil v polemickom rozhovore s kňazom v podstate bežný názor: Boh našim starostiam nerozumie. Boh nevzal na seba naše bremená. Boh nevie, čo znamená žiť pod Zákonom, ktorý sám na vrchu Sinaj ustanovil – atakďalej. Tak hovoria ľudia, ktorí neveria v Boha skrze Ježiša Krista. Ježiš žil pod zákonom, naplnil zákon, poznal naše bolesti na vlastnom tele, rozumie všetkým pokušeniam, ktorými sme pokúšaní, lebo všetkými, a viacerými než my, bol pokúšaný v tele človeka najmä On sám. A napokon bol odsúdený náboženskou a politickou mocou na smrť ukrižovaním bez toho, aby spáchal čo len jediný hriech. Jednoducho: Poslušne zomrel podľa celej rady Božej za naše hriechy.
Otázka času…je dnes veľmi naliehavá.
Čas máme darovaný pre Boha a pre ľudí. Nie pre seba. Keď ho však darujeme Bohu a ľuďom, všetok čas sa stáva naším. Aj minulosť, aj budúcnosť. Budeme žiť už dnes vždy v Prítomnom a v prítomnosti s vôňou večnosti. Večnosť nemôžete dnes uchopiť. Môžete však ju však naplno žiť dnes v jej vôni. Ak chcete – v atmosfére, ktorú ste spomenuli. Tá atmosféra, tá vôňa Kristova, však nie je premenlivá. U Neho niet premeny ani zatienenia pre naše priestupky a hriechy. On sa od nás neodvracia v premenlivých náladách, ale čím väčší hriech spáchame, tým väčšie svetlo Božie svieti do nášho srdca. Ostrejšie, naliehavejšie, burcujúcejšie. To svetlo je tlak Božej ruky, ktorá nás drží. Božej dlane, v ktorej máme vyryté svoje meno. Do svojich dlaní som si ťa vyryl. Ako? Na kríži prebitím. Sme v Kristových dlaniach a dôkazom toho sú Jeho prebité ruky – za mňa. Za vás. Tie vaše najväčšie bolesti…sú stíšené? Ako?
Tak, že v Jeho tvári mám celú odpoveď na svoj dosiaľ najväčší problém, ktorý ma stál takmer život. Viete ako? Viete ako môžete čítať v Kristovej tvári smelo jednoznačnú odpoveď na svoj problém? Tak, že vás pred svoju tvár Pán nad životom a smrťou a nad všetkými situáciami života i smrti pozve. A povie: Hľaď na mňa.V minulom rozhovore som vám vravel, že iba v Kristovej tvári môžeme nájsť odpoveď na svoj žiaľ i na svoju radosť. Hovorili sme o premene plaču a trúchlenia prostredníctvom milosti na radosť. Dnes ráno, prv, než ste vstúpili do môjho bytu, mi Pán naplno ukázal svoju tvár. Tak, ako nikdy predtým. Po včerajšku sa zľutoval nado mnou v plnej šírke, dĺžke, výške i hĺbke a pomenoval celý príbeh a prípad, ktorý má neuveriteľne široký dosah a záber, jasnou a zrozumiteľnou rečou. Kristovu tvár som zbadal v 7.kapitole proroka Micheáša. Ale ešte predtým, krátko, v obraze čistenia chrámu. Nastal ten čas. Nastal čas, ktorý Pán nazýva naplnený. Naplnil sa čas. Priblížilo sa Jeho kráľovstvo. Máme činiť pokánie a veriť v evanjelium. To je kázeň Ježiša Krista, zapísaná v Evanjeliu podľa Marka 1, 15. Ježiš čistí chrám. Svoju cirkev. Nie ja, nie vy. Čo teraz poviem, to nehovorím z vlastnej vôle a pomocou svojej tváre a svojich prianí. Čo teraz poviem, je Slovo Božie, v ktorom je presný a precízny poriadok.
Môžeme vidieť Kristovu tvár?
Môžeme na ňu hľadieť. Či ju budete vidieť, je vec vašej poslušnosti, pokory a viery. Kde žijeme? Vo svete. V akom svete? Vo svete, do ktorého prišiel v presne stanovenom historickom čase, teda nie fiktívnom, Ježiš Kristus. Nad Palestínou vládli Rimania. V popredí bola politická, právna a kultúrna moc. Rodila sa kdesi v kolíske helenizmu, naučila sa síce kultúrne, ostro a jednoznačne artikulovať svoje požiadavky, ale vždy ako príkazy. U Ježiša Krista nie sme zvyknutí na to, že Jeho Slovo je príkazom. Príkaz má v našom svete hanlivý charakter, a to práve preto, lebo svet, v ktorom žijeme, sme triumfálne vyhlásili za „naše vlastníctvo“. V tomto vyhlásení sme sa však ocitli pod dvojsečnou zbraňou. Len čo sme prehlásili, že nad životom i smrťou sme pánmi a vládcami my a bohovia nám v tom našom vládcovstve majú iba potvrdzovať našu vôľu, stali sme sa otrokmi vlastnej vízie i vlastných zdeformovaných životov. Súdiac, že vládneme, plazili sme sa po zemi v stope hada. Ježiš nás prišiel vzpriamiť. Všade, kade chodil, pristavoval sa pri slabých a vravel: Vstaň a choď! Neplaz sa! Vstaň, vezmi svoje lôžko, symbol svojho plazenia, a choď! Vystri sa! Napriam! Ak napriamiš svoje cesty, ak ich vyrovnáš, i ty budeš napriamený a vyrovnaný. V 7. kapitole knihy Micheáš čítame o „úprimných“. A o niekoľko veršov ďalej o „upriamení rúk“. Ale v akej súvislosti tam čítame o úprimných a v akej o upriamení? V tejto: „Niet úprimného medzi ľuďmi.“ A po druhé: „Všetci sa chystajú prelievať krv…ich ruky sú upriamené na zlo.“ (Micheáš 7,2.3).
Toto vraví Kristova tvár?
To je len začiatok. Teraz tu nie som najprv ja a situácia, v ktorej som sa ocitol, teraz tu nie je najprv cirkev, s dôrazom na organizačnú časť svojho pôsobenia či s dôrazom na svoje poslanie tela, ktoré musí rešpektovať Hlavu, vždy a vo všetkom, teraz je tu… Najprv, výsostne, výhradne len a len jedna Tvár a jeden Pohľad. Tvár Ježiša a Pohľad, upretý na tú tvár. Kto sa na tú Tvár díva? Služobník Boží. Človek. Možno tiež ateista, možno časť kňazov, farárov, presbyterov, seniorov, biskupov… Možno veľká časť sveta, a to práve v tejto chvíli. A dívate sa na ňu, už či chcete a či nie, aj vy. Lebo tá Tvár je svetlo, ktoré preniká do každej tmy. Tá tvár je Svetlo v Slove. Počúvajte ďalej, čo vraví Tvár Kristova. Najprv musíme vedieť, že sa nachádza v ozvenách našich situácií. Ba nie, musíme to povedať inak: Ozveny všetkých našich ľudských situácií sa musia v tej chvíli vzťahovať k nej. A nie iba ozveny, ktoré sú pre nás nejasné a zdeformované, ale celé situácie, ktoré sme prežívali v minulosti a ktoré budeme prežívať v budúcnosti: s určitým stredom konkrétnej udalosti. Áno, tie situáciu tu nie sú ako chaos pár, ale majú svoj stred, svoje ťažisko, zámer, ktorý im dal sám Boh. Keď zbadáme stred všetkých situácií, teda k akej Božej vôli sa museli vztiahnuť a vzťahujú, potom začujeme v Slove Božom aj Boží súd nad ich priebehom: a teda i nad všetkými aktérmi, ktorí ich priebeh určovali, a to buď v zhode s Božou vôľou, alebo v rozpore s ňou. Pôjde tiež o to, či ten rozpor bol vedomý a cielený, alebo nevedomý a nedostatočný v zmysle hriešnej nebdelosti.
Áno. Počúvam.
Aké sú ozveny našich situácií? Nášho dňa? Dnešného dňa? Je tu extrémizmus. V mnohých podobách. Píše sa a hovorí o neonacistoch, pretože… Pretože zabili v Bratislave študenta. Pretože zmlátili vo vlaku študentov. Pretože – sú hrozbou pre životy mnohých nebojujúcich ľudí. K tomu sa ešte dostaneme. Nemohol som použiť slovo „nevinný človek, nevinní ľudia“ – iba : nebojujúci. Čo je tu ešte? Vláda, parlament, justícia, a potom polícia atakďalej. Vláda i polícia je činná akosi ex post. Keď sa niečo stane. Ale v ľudskom živote je to tak, že je činná až vtedy, ak sa stane niečo, čo už nie je vôbec zlučiteľné so životom jedinca a spoločnosti. Teraz i so životom: v budúcnosti. Keď poprední filozofovia začali vypracovávať v tejto dobe etický koncept pre celé ľudstvo, kládli dôraz na všeličo, počnúc Lyotardom a končiac Lévinasom. Ale vždy tam bolo hľadanie toho, ako preklenúť steny medzi jednotlivými „jazykovými hrami“, ktoré v našom svete vytvárajú umelé ostrovy života. Ktoré svet rozbíjajú, izolujú do nepriedušných, hermeticky uzavretých častí, a to preto, aby si jednotlivé „ostrovy jazykových hier“ medzi sebou nerozumeli. Kto si zatiaľ rozumie? Ostrov neonacistov, ostrov chudobných, ostrov futbalových fanatikov, ostrov decentných ekonómov, ktorí tvoria spoločenskú lobby, ostrov sprofanovaných zákonodarcov, ktorí zneužívajú svoju imunitu na pošliapávanie zákonov atakďalej? Všetky tieto ostrovy majú svoje „jazykové hry“. Nemôžete prejsť z jedného ostrova na druhý tak, aby ste si zachovali svoj status. Čo s tým? Ktorý ostrov môže a má byť určujúci? Komu právo umenšiť a komu zdôrazniť? Ako sa v takejto pluralite a demokracii správať? V akej sme to vlastne situácii? Niektorí z filozofov konštatujú: Toto nie je možné riešiť. V tejto postmodernej bizarnej situácií jazykových hier môžeme byť iba svedkami Pravdy. Jediné, čo je realizovateľné, je: svedčiť o Pravde. Teda: Ukázať na zločin. Povedať o vražde, že to bola vražda. Toto tvrdil Adorno. Sú aj iní filozofi, ktorí na jednej strane obhajujú liberálne myslenie, ale po protestoch fundovaného akademického okolia ho predsa len stláčajú do výzvy: aj toto myslenie však musí byť podriadené určitému „médiu pravdy“. A vidia ho vo všetkom, čo by mohlo poškodiť v budúcnosti existenciu zeme, na ktorej žijeme. Aj keď sme voľnomyšlienkári, nebudeme si predsa pod sebou píliť konáre. A tak by sme mohli aj v týchto „jazykových hrách“ pokračovať. Je to situácia – akokoľvek sa všetci usilujú o východisko do „vajíčka viery“ – stále len „jazykových hier“. To je postmoderna, ba čas za ňou. To je čas, ktorý už po nej žijeme ako rozumovo nezvládnuteľný. Prečo taká zdĺhavá reč v tomto zmysle? Lebo musíme vidieť situácie, ktoré nás obkľučujú, a najmä: musíme vedieť, že Tvár Ježiša Krista nie je pred nami v nereálnom a v neprítomnom svete. Je tu Slovo a je tu Čas. Je tu Ježiš Kristus a je tu dnešný deň. Je tu Kráľ kráľov a Pán pánov a je tu situácia, ktorej vravíme: „dnes“. To bola kdesi v Japonsku téma jednej z veľkých prednášok pred poprednými teológmi sveta. Slovo a čas. Viera v aktuálnu Prítomnosť Prítomného, ktorý je Večný a Vzkriesený. Alebo, ako to napísal v 30. kapitole Jeremiáš: ktorý je Vznešený a Vyvýšený. Taký Pán teraz vychádza zo svojho chrámu s bičom v jednej ruke a s napriameným prstom druhej ruky. A ten napriamený prst ľavej ruky vraví: Von! Komu? Všetkým, ktorí znečistili a znečisťujú Jeho chrám. Chcem vám povedať už v tejto chvíli, že medzi nimi som i - ja.
Áno, pokračujte.
Ale ste tam, nablízku, hoci nie priamo v chráme, i vy. V tom obraze nechýbate! Nechýba v ňom nikto. Tieto súvislosti majú Božiu šírku, dĺžku, výšku i hĺbku. My sa dnes môžeme dotknúť len niekoľkých. Keby sme sa dotkli všetkých, zahynuli by sme. Kde ste teda vy? Vy, ateista, ako vravíte, ste človekom, ktorý chce uniesť svojou hlavou všetko. A vždy najmä tanier svojej potravy. Misu svojho pokrmu. Pravdaže, nielen toho pre telo. I toho pre dušu, pre ducha, i toho pre celú rodinu atakďalej. Chcete denne uspokojiť všetky svoje pôžitky. Aj tu by sme sa mohli pristaviť pri niektorých spisovateľoch, ktorí o tom vo svojich románoch esejisticky premýšľajú, ako to rád robí Milan Kundera, ale na to práve teraz nemáme čas. Lenže v tom obraze je najmä chrám, jeho dva stĺpy pred vchodom, a medzi nimi - Ježiš s bičom. A pred ním: obchodníci, ktorých zmietla vlna Jeho svätého hnevu. Padajú, ale stále sa držia svojich vecí. Objímajú ich. Svoje stoly, holubice, svoje veci. Áno, svoje veci! V chráme, pri chráme, pred chrámom. Viete, čo je tu nebezpečné? Že svoje veci vniesli dovnútra chrámu, a tak sa rúhali Božiemu menu. V tomto momente nemožno inak, len použiť bič. Ale použiť ho môže Jediný: Kristus v Slove príhodnom. Iba On môže povedať Slovo v Čase, ktorý sám určí: Dosť! Je tu znečistenie! Von! A ešte: Ste peleš lotrov! Aké svoje veci vniesli obchodníci a ľudia, žijúci len pre slávu a účelový prospech, do chrámu? Svoj – behaviorizmus. To, že účel svätí prostriedky. Svoju racionalitu, múdrosť, svoju ľudskú kvalifikovanosť. Svoje obchodovanie. Zamenili slávu Božiu za svoju. Zviedli zástupy. Pôsobili pohoršenie. Odvádzali ľudí od Krista k mamonu. Už Ján Ámos Komenský sa modlil: Nech je prekliaty majetok i prosperita, ktorú ponúka satan tým, ktorí kvôli nej odchádzajú od Ježiša. A nech sú až do drene kostí zahanbení tí, ktorí nedoprajú ubiedeným a trúchliacim prinášať masť zo svojej rozbitej alabastrovej nádoby k Jeho nohám. Áno, je tu bič! V Slove a v Čase, ktorý určil Pán. V čase, keď tu zažiarila Jeho tvár. Je tu Tvár Ježiša Krista, ale v Jeho ruke je: už či sa nám to páči alebo nie - bič. Ako sa vám to hovorí? V tejto chvíli?
Mám pred sebou knihu proroka Micheáša, otvoril som ju v jej 7.kapitole. To je Kristova tvár dnes – pre ten celý prípad, ktorý by nikto z nás nemohol pred Jeho tvárou popísať ani objektívne, ani subjektívne. „Beda mi!“ (v.1). Viem o tom svojom stave už dávno, ale až dnes mi ho Pán dovolil vysloviť tak priamo a verejne v rozhovore. Prečo mi je beda? Lebo sa cítim ako po letnej oberačke ovocia? Nie… Lebo som v takom stave. Zbitý, doráňaný, zlomený. Také sú aj moje deti, a taká je i moja manželka. Taká je celá moja rodina. To je prvý verš. Je v ňom však tiež to, čo som nosil v hĺbke svojho srdca ako túžbu. Prebudiť sa ráno a mať možnosť jesť pokrm v tichu pokoja. V tichu vyrovnaných situácií svojho života, v tichu jeho napriamených ciest. Bojoval som o to dlhé roky. Teraz je tá situácia, stvorená Kristom pre mňa, tu. „Vymizli zbožní z krajiny, niet úprimného medzi ľuďmi, všetci sa chystajú prelievať krv.“ (v.2). Áno, zažil som to. Pán ma ponechal v tých situáciách dlhé roky v dlhom utrpení. Nemohol som s nimi nič robiť, a naďalej s nimi nič sám neurobím – môžem však, už smiem!, o nich verejne svedčiť ako Svedok Ježiša Krista, ako Svedok Jeho tváre.
Aké to boli situácie, ktoré ma utláčali?. „Knieža i sudca žiadajú úplatok a mocný rozhoduje podľa vlastnej túžby. Tak prevracajú právo. Najlepší z nich je ako bodliak a najpoctivejší z nich je ako tŕňový plot.“ (v.3.4). A ďalej? Útoky na život. Zneužité ľudské duše. Zneužitá moc, vraždy jazykom. Kde? Práve v tom chráme, z ktorého vyšiel Kristus a toto v ňom pred chvíľou našiel. To, čo je v ňom dlhé roky! A našiel v ňom naďalej na čelných miestach tých, ktorým práve vo svojom chráme dlhé roky zhovieval, hoci vraždami svojho jazyka s Jeho menom na perách sa Mu bez ustania s nepočujúcimi ušami naďalej len rúhali, aj keď k nim sám Kristus volal o zmilovanie ústami svojich detí. „Neverte blížnemu, nedôverujte priateľovi!“ (v.5).. Dôvera vo falošnosť výpovedí, neúcta k trúchleniu zranených – môže sa pod to podpísať vynikajúci predstaviteľ cirkvi? Veľkej cirkvi? Človek, ktorý tvrdo v zbore pracuje? Je možné, aby aj takého človeka, a takých mužov viery zviedla – žena? Je možné, že Eva zviedla Adama, ktorý predtým pomenoval celú zem? Je tu had. Je tu satan, ktorý ponúka kráľovstvá sveta. Kto sa pred touto ponukou pokloní, hoci, ba práve!, v chráme, ten spozná cestu hada. Cestu zahynutia a smrti. Tí všetci sa zohli. Skrčili. A potom v tom skrčení všetci bez výnimky tlieskali slovám o lesku kráľovstiev sveta - v chráme Božom. O dobrom mene inštitúcie a človeka. „Ja však chcem hľadieť na Hospodina, čakať budem na Boha svojej spásy. Môj Boh ma vyslyší. Neraduj sa nado mnou, nepriateľka moja! Ak som padol, povstanem, ak sedím v tme, Hospodin mi je svetlom. Musím znášať hnev Hospodinov, lebo som sa prehrešil proti Nemu, dokiaľ neurovná môj spor a nedopomôže mi k právu. Vyvedie ma na svetlo a uzriem Jeho spásonosný skutok. Potom uvidí moja nepriateľka a hanba pokryje tú, čo mi hovorila: Kde je Hospodin, tvoj Boh? “ (v.7-10). Áno, chcem hľadieť na Hospodina. Nemôžem inak. Jeho Tvár je v Tvári Kristovej. Ježiš vyšiel z chrámu, v ruke má bič. Nie človek, nie cirkev, nie okolie, nie spoločenská klíma, nie názor formálnych či znovuzrodených kresťanov, nie hierarchia či zvyšok ľudu Božieho… Nie. Iba Kristova Tvár a bič. Je to možné? Reálne? Je možné, aby mal Ježiš Kristus v ruke bič a aby ním priamo zasahoval obchodníkov v chráme, ktorý nesie Jeho meno? V inštitúciách, ktoré nesú Jeho meno? V jej úsekoch, útvaroch, v jej odnožiach? Hľadím na tú Tvár. Kristus vyženie všetkých, ktorí nedovoľujú maličkým rozbiť ich alabastrovú nádobu a mazať Mu masťou nohy. Prečo to maličkým nedovolia? Lebo tí najmenší nemajú dobré meno inštitúcie? Lebo sa ním nepýšia, ale sa ho vzdávajú v prospech mena: Ježiš Kristus? Neviem. Moja pozícia je však tiež na zemi. V prachu. To som vyznal. V prachu, pretože som zhrešil. Pretože som zhrešil jazykovými hrami, pretože som zhrešil vlastným, ľudským bičom svojho jazyka, pretože som zhrešil…tým istým, čím hrešia mnohí biskupi, seniori a presbyteri: korunou slávy na vlastnej hlave. Tým som aj ja ničil a znevažoval v mnohom chrám Ducha svätého. A kto kazí chrám Ducha svätého, toho skazí Boh. Toho otrasie bičom. Ležal som v prachu. Umieral som v hriechu a vo svojej bezbožnosti. „Musel som znášať hnev Hospodinov, lebo som sa proti Nemu prehrešil. Lenže: Pán má na všetko svoj čas. Prísne ma švihal palicou, ale už urovnal „môj spor“ a dal mi napokon korunu milosrdenstva. Napriamil ma práve otcovskou palicou tak, aby som už pred nikým ani ja beztrestne nestál v pozícii ľudskej sily a trúfalosti, pripravený „prelievať krv a poľovať na niekoho sieťou.“ Je tu už „deň budovania mojich múrov.“ Je tu deň budovania múrov nového chrámu, celej cirkvi. Ján Ámos Komenský žiadal, aby boli zahanbení všetci, ktorí nedoprajú Božím deťom mazať masťou z rozbitej alabastrovej nádoby Pánovi nohy. Deň takejto hanby pred Pánom, o ktorom hovoril v kajúcej modlitbe aj prorok Daniel pred celým zhromaždením ľudu Božieho, sa potom určite premení na radosť a plesanie. Pretože Ježiš Kristus nemá v ruke bič preto, aby nás trápil, ale aby napokon vo svojej milosti náš plač premenil korunou svojho milosrdenstva na našu radosť. Ostáva teraz jediné. Dočítať 7.kapitolu proroka Micheáša, a prijať v nej plný jas Kristovej tváre.