Filipov let
February 9, 2006 — Miroslav Halás
Kroky Hospodina v záhrade. Kroky Ježiša Krista. Naše kroky. Tak by mala premýšľať cirkev, však?
Poď za mnou! To je Slovo Božie. Ale nestačí vidieť len ten jeden východiskový bod. Musíme vidieť aj funkčné, služobné body okolo neho. Slovo a slová. Slovo a výzvu v celej jej rozľahlosti. Slovo a…preskúmaný terén, na ktorom Slovo v tele žije. Slovo v tele, cirkev v Duchu Slova. V Duchu svätom skrze Slovo. To je predsa jasné. A predsa to jasné nie je. Je tu „áno“ a je tu „nie“? Nie – je tu niečo horšie: Je tu „áno“ zmiešané s „nie“. Radi hovoríme v priestoroch cirkvi o synkretizme. Pohoršuje nás. Sme od neho oddelení. Tak sa domnievame. My nie sme synkretisti! My sme nezmiešali Slovo Božie s ľudskými zámermi a s našou autonómnou vôľou. My nemiešame krv obetí s krvou zvierat ako Pilát. Nič sväté a žiaden svätý zámer nemiešame s mŕtvou literou ani so živelnosťou, ktorá vyznáva saulovskú obeť svojvôle. Nie! My sme čistí. My vidíme. My obetujeme správne. Neobetujeme krv svojich prvorodených synov do základov Jericha, naopak! Obetujeme Bohu obeť chvály, nech sa deje čokoľvek. Z našich úst vychádza ovocie pravdy – ovocie v Duchu, ovocie Ducha. Z plnosti srdca hovoria naše ústa. A v našom srdci, v našom celom človeku, je: tá jediná správna bohoslužba. Navštevovanie vdov a sirôt. Biednych, odstrčených, slabých. Našou jedinou správnou bohoslužbou je: Akkeda, zviazanie svojich najmilších vecí v prospech Boha. My neuznávame ľudskú, ale Božiu prosperitu, teda iba Božiu vôľu. Nie kamenné stavby a sláva inštitúcií a sláva Šalamúnovho chrámu, naopak, toho sa kedykoľvek zriekneme v prospech pravdy duchovného domu! Ak je teda krásny chrám Šalamúnov na existenciu a pohyb duchovného domu tesný, bude musieť padnúť. Roztrhne sa. Smie sa stať niečo také rúhavé? Bude niekedy niekomu na tomto svete dovolené na základe Božieho súhlasu, aby Šalamúnov krásny chrám s jedinou správnou bohoslužbou sveta – padol? Neverím, hovoril Izraelec trúfalému kolaborantovi Jeremiášovi pred vpádom Nabuchodonoza a Chaldejcov do Jeruzalema. Nie je to možné. Kto by niečo také vyslovil, bol by rúhačom, kacírom a buričom.
Prorokom Boh stále kládol otázku: Čo vidíš? Čo vidíš, Jeremiáš? Čo vidíš, Izaiáš? Čo vidíš Ámos? Atakďalej. Existujú aj dnes proroci, ktorí túto otázku počujú? Vy ju počujete?
Viete, čo povedal prorok Ámos? „Ja nie som prorok , ani prorocký učeník, ale som pastier a pestovateľ sykomôr. Ale Hospodin ma vzal od stáda a riekol mi: Choď, prorokuj proti môjmu izraelskému ľudu.“ (Ámos 7,14-15). Boh ma vzal od písacieho stroja a z priestorov divadla a povedal mi: Choď, prorokuj… Boh ma vzal od mojich poviedok a noviel, od mojich literárnych esejí a rozhlasových hier, a tiež z priestorov vydavateľstva a rozhlasu a povedal mi: Choď, prorokuj… Boh ma vzal od mojich prác a môjho diela, prikázal mi nadlho zavrieť stránky s mojimi rukopismi, a vzal ma tiež z mojich kaviarní, reštaurácií a klubov, a povedal mi: Choď, prorokuj… Vtedy som ešte nevedel, že budem musieť prorokovať – z Jeho poverenia proti Jeho ľudu.
Čo teraz vidíte v celej tej panoráme minulých rokov ako zmysluplný celok? Akú panorámu akého priestoru? Času? Akých ľudí, akého pohybu? Aké cesty? Aké úsečky, spojnice, body, priesečníky?
Je toho veľa. Viac, ako jeden ľudský rozum a jedno ľudské srdce unesie. Musel som to tak povedať, lebo človek neunesie Božie Slovo. Iba Božie Slovo môže pohnúť a viesť človeka, takže niekedy to vyzerá tak, že kresťan-posol je ako Filip, ktorý na príkaz Pánovho anjela musel zrazu vstať a ísť “na juh, na cestu, čo vedie z Jeruzalema do Gazy a je pustá.” (Skutky apoštolov 8,26). Tam svedčil komorníkovi kráľovnej Kandáky, a to celkom príjemným spôsobom: v jeho voze. V jeho ministerskom povoze. A potom zasa Filip zmizol ako Duch. Odletel ako Batman. Tak to však nie je. My vidíme iba dva body. Filipov let ku komorníkovi na púšť, a Filipov odlet z púšte. Na nejakej konkrétnej alebo duchovnej helikoptére. Na nejakom héliovom vzorci pohybu. Odletel v svetle, áno, v Božom svetle Pravdy. Ale ten let bol predsa len spojený so zemou a s púšťou. My vidíme to, čo sa stalo, ale nevidíme proces deja. Preto musíme hovoriť nielen o jednom zásadnom bode rozhodnutia, ale aj o priestore, ktorý ho obklopuje. Cirkev je vždy cirkvou putujúcou, nie poletujúcou podľa závanov ducha sveta. Cirkev nelieta. Cirkev žije na zemi, je však spojená s nebom a tam má svoj riadiaci štáb. Súčasne je pravdou, že tam je jej duch v Duchu Otcovom, spojený s jej duchom ako Duch Kristov, ktorý bol na zemi v tele, a ktorý teraz koná v jej duchu ako Duch Svätý. Áno, Duch svätý je Duch Kristov a Otcov, ktorý teraz na zemi pôsobí – v cirkvi ako Duch Pravdy.
Pôsobí tak v cirkvi?
Vráťme sa na určitý čas k zemi a k pohybu putovania. K cirkvi, ktorá nelieta. Vráťme sa ku kresťanovi-poslovi, ktorý nie je porokom ani prorockým učeníkom, teda ktorý nemá dar lietania, ale ktorý bol vyvolaný od písacieho stroja a z divadla a povolaný do diela Božieho. Do Božieho znovustvoriteľského skutku. Boh sa rozhodol, že ma znovuzrodí. Znovustvorí v Duchu a v Pravde. Urobil to. Ako? To je práve ten proces na zemi, ktorý sa najprv stal vo večnej Božej rade. V nebi sa to udialo dokonalým spôsobom, na základe Kristovho života na zemi (paradox!), ale v mojom osobnom prípade sa to udialo na zemi vďaka Kristovmu spôsobu života na zemi. Je tu základ Boží a spôsob, ako na ten základ možno postaviť osobný, skutočný ľudský život: je to spôsob života Ježiša Krista. A ten spôsob sa volá – svätý. Oddelený. Som teda vyvolaný, vyvolený, povolaný, určený, a – je mi uložené a umožnené žiť v poslušnosti voči Ježišovi Kristovi, v spôsobe Jeho života. Nelietam. Chodím po zemi, tak, ako chodil po zemi Ježiš. Chodím v Jeho spôsobe, charaktere bytia. Chodím? Otázky pokračujú – pretože moje chodenie v spôsobe života Ježiša Krista je zvláštny a jedinečný proces. Nechodím v uniforme cirkvi ani podľa kostolných mier, ale: chodím v miere, ktorú mi ušila Pánova ruka. Chodím v Kristovom oblečení, v Jeho rúchu. Chodím oblečený do Kristovej spravodlivosti a pravdy. Inak povedané: Chodím oblečený do vôle Slova Ježiša Krista, ktoré sa má aj cezo mňa stávať na zemi konkrétnym a hmatateľným, nie prázdnym. Chodím v Kristovom skutku. Ale otázka zaznieva opäť: Chodím? Viera je totiž vierou v živej nádeji, ktorá sa ešte nestala plnou skutočnosťou. Moje telo chodí po zemi, ale môj duch s Duchom Kristovým chodí v nebi. Toto spojenie je nevysvetliteľné. Je však naozaj nevysvetliteľné? Nie. Je vysvetliteľné, ak človek chce, aby bol do tohoto procesu tejto komunikácie zapojený aj jeho duch, tá najpodstatnejšia zložka každého človeka, ktorú však takmer všetci nechávame stále iba driemať alebo dokonca spať.
Poďme teda na zem a sledujme, kedy sa úsečka neba a zeme pretne v konkrétnom človeku a ako.
Čítal som kedysi knihu Kentaur od Johna Updikea. Tento autor sa vážne zamýšľa nad kresťanstvom, kresťanom, nad cirkvou. Vážne premýšľa o Bohu. Ale veľmi často píše vo svojich románoch o človeku a jeho tele, o večierkoch, o mužovi a žene, o voľných vzťahoch, o sexe. Mottom jeho románu Kentaur boli slová protestantského teológa Karla Bartha. Znejú takto: „Nebo je výtvorom nepochopiteľným človeku, zem je výtvorom jemu pochopiteľným. On sám je tvorom na hranici medzi nebom a zemou.“ Čo tým chcel povedať? Človek je v bode spojenia medzi nebom a zemou. Tento bod spojenia je jeho duch – duch človeka, nie duša človeka. Človeka v konečnom dôsledku tvorí to, čo prichádza zhora na zem do jeho vdýchnutého ducha, v ktorom môže nastať komunikácia medzi Bohom a človekom. V duši človeka táto komunikácia nastane až následne. V tele človeka tiež. Až následne, nijako inak. Ale v duchu človeka nastáva primárne. Tam prichádza Duch Boží, Otec a Syn v Duchu, a večeria s človekom. Stoluje s ním. Zhovára sa s ním. Boh sa odovzdal človeku na kríži v Kristu, človek sa zmluvne odovzdáva Bohu v krvi Kristovej. Tu nastáva zmluvné spojenie, ktoré nemôže roztrhnúť nijaká moc. Táto hranica môže byť pre človeka otvorenou bránou do neba, ale aj večne uzavretou. Je to hranica. Človek ju môže prekročiť, ak sa ju rozhodne prekročiť s Kristom: cez bod Jeho kríža. Cez priesečník Jeho živej obete. V tomto zmysle platí: Človek môže prekročiť svoj tieň. Inak svoj tieň človek prekročiť nemôže. Vedia to aj príslovia a porekadlá masových vrstiev ľudstva. Vie to celé ľudské spoločenstvo, povedalo mu to jeho svedomie, živý, stvorený inštitút ľudstva, rovnako platný pre veriaceho i pre neveriaceho.
Hovoríme o nebi, o zemi, o Bohu a človeku. Hovoríme o večnej vzdialenosti i o večnej blízkosti. Kde a ako môžeme začať hľadať Boha? V nebi a či na zemi?
V Slove. Dokonca aj v ľudskom slove, ktoré je nevýraznou a zdeformovanou ozvenou Božieho Slova. Čím viac sa však slovo človeka nechá pritiahnuť k Božiemu Slovu, tým sa stáva jasnejším a pevnejším. Slovo človeka, ktoré sa ešte včera plazilo po zemi ako had v prachu, je zrazu vzpriamené. Kresťan Božie Slovo neprijíma automaticky, ale vyrovnáva sa s ním v obrovskom napätí a tlaku. Ak sa chcete s Božím Slovom vyrovnať a konfrontovať, musíte sa odvážiť na veľký tlak Božieho Slova. To znamená, že pred Božiu tvár sa človek nemôže postaviť trúfalo. Zomrel by. V okamihu, keď by zbadal Boha trúfalo a mimo poriadku, zahynul by. V Starom Zákone je v tejto súvislosti uvedený príklad Izraelcov, ktorí viezli na určité miesto truhlu zmluvy, hoci ju mali niesť, a potom: dotkli sa jej, hoci im to nebolo dovolené. Čo to znamená? Po prvé, kto sa nechce vystaviť tlaku Božieho Slova, ale chce ho povedľa seba voziť ako rekvizitu, hoci aj nosiť ako rekvizitu v nejakom obraze a symbole, ten Slovo Božie a truhlu zmluvy iba vozí ako svoj majetok. A kto sa takto dotýka Božieho Slova, ten pri ňom môže iba v odsúdení hynúť. Hovoria o tom aj slová ustanovenia Večere Pánovej. Kto by nehodne jedol chlieb a víno, znaky ukrižovaného Kristovho tela a Jeho vyliatej krvi, ten si je a pije odsúdenie a smrť. Otázka: Chcete sa vystaviť tlaku Božieho Slova? Písmo vraví: Kto sa nechá s Bohom zmluvne konfrontovať, ten bude žiť. Zmluvne! Kto sa chce s Bohom konfrontovať porušením a porušovaním zmluvy, zahynie. Volí si odsúdenie. Človek môže jediným spôsobom zápasiť s Bohom a neprehrať: jákobovsky, to znamená: Ak bojuje o Božie požehnanie. Ak bojuje – o Boha. A to v zmysle: Túžim byť Tvoj, Pane!
Dobre. Ako sa možno zmluvne začať s Bohom konfrontovať? Ako možno Boha nájsť na zemi – v Pravde?
Tu spomeniem slovo „kostol“. Prečo? Aby som vyšiel v ústrety všetkým, ktorí Bohu najlepšie rozumejú v obraze a symbole kostola a ktorí Boha prísne viažu na kostolnú budovu ako jediné pravé sakrálne miesto. Títo ľudia vravia, že kým existuje na zemi budova v tvare kostola, budova, ktorá má jeho sakrálnu architektúru, dovtedy nie je náležité, aby sa kresťania stretávali na inom mieste, prípadne v budove , ktorá má v porovnaní s architektúrou kostola sekulárnejší tvar. Po prvé: Čo predstavuje kostol? Kostol predstavuje Slovo a Božie meno. To je všetko. Boh dovolil Šalamúnovi postaviť chrám, ale len na to, aby symbolizoval veľkosť a svätosť i čistotu Božieho mena. Ak bolo Božie meno v chráme poškvrňované, Izrael sa dopúšťal veľkej zrady a dotýkal sa rúhavej bohoslužby. V tomto smere bol dlho Bohom usmerňovaný a napomínaný, aby v modloslužbe, zaštítenej chrámom, nepokračoval (Jeremiáš 7), lebo v tomto prípade sa previňuje voči Bohu v porovnaní s okolitým pohanským svetom dokonca v oveľa väčšej miere. Vyznáva totiž Božie meno, ktoré v skutočnosti neberie vážne. V dosahu Božieho Zákona, vyhláseného na hore Sinaj a v dosahu Božej zmluvy, vyhlásenej na golgotskom kríži, sa klania zlatému teľaťu. Preto Božiemu ľudu vždy hrozí, ak upadne do modlárstva, že jeho chrám bude zničený, aby Božie meno nebolo verejne pred svätom znesväcované pohanskými praktikami. A čo je dnes oveľa vážnejšie: Božiemu ľudu v novozmluvnom čase hrozí, že bude zničený, ak bude kaziť chrám Ducha svätého. A tým chrámom je Kristovo telo. Je Kristus Ukrižovaný a Vzkriesený. Keď Ježiš stál pred učeníkmi v blízkosti veľkolepej chrámovej budovy, ktorú sväto obdivovali, povedal: Z tejto budovy nezostane kameň na kameni. Táto architektonická ľudská vážnosť nevystihuje veľkosť a svätosť Božieho mena. Vystihuje ho len vzkriesené telo Ježiša Krista, pravý duchovný chrám: pravý Chrám Ducha svätého. Naše telá majú byť do Kristovho tela-cirkvi zasadené ako živé kamene práve v miere tejto vážnosti. Tým sa, samozrejme, neodstraňuje z obzoru kresťanovho života kostol ako miesto kresťanského zhromaždenia, práve naopak: zdôrazňuje sa ako pozemský útvar, ktorý seba neguje a vždy totálne umenšuje, aby Krista vyvyšoval a vždy na Neho jednoznačne a nerozdelene hľadel. Nie kostol a Kristus, ale: Kristus. V tomto zmysle, ak nám ide iba o Krista skrz-naskrz, má kostol sväté právo na svoju svätú, pre Boha oddelenú stavbu. Inak nie. Inak sú bohoslužby v kostole hriešne – tak, ako boli hriešne zhromaždenia v chráme a na chrámových nádvoriach. Hovorí o tom jasne, okrem iných textov, napríklad prvá kapitola proroka Izaiáša.
Žijeme však v pozemských vzťahoch. A v zemských telách. Ako sa teda začalo Božie, ako ste povedali, vyvolanie Vášho tela do tela Jeho svätosti – ak mám použiť Vaše termíny.
Tu je ten bod rozhodnutia, okolo ktorého máme teraz zbadať okolitý pozemský priestor. Môže to byť ďalšia kapitola nášho rozhovoru? Sú tu totiž tri zásadné body. Bod starého tela, bod kostola a bod chrámu Ducha svätého. Okolo týchto bodov máme zbadať pozemský priestor nášho života so všetkými jeho rozhodujúcimi situáciami v čase. A nemôžeme zabudnúť, že žijeme v manželstve, v partnerských vzťahoch, v rodinných a spoločenských väzbách, a v neposlednom rade vždy v tom, čo sa dnes nazýva sociálnym, náboženským a politickým prostredím.
Kde sme teraz? Myslím – v tomto rozhovore?
Teraz sme v našej hlbokej ľudskej intimite, ktorú smieme nazvať blízkosť Života, darovaná cez vzťah. Cez vzťah muža a ženy, cez vzťah rodičov a detí, cez vzťah rodín, spoločenských skupín a podobne. A vzťah s Bohom je pritom vždy pred týmito vzťahmi, je nad týmito vzťahmi, je tiež pod všetkými vrstvami týchto vzťahov ako Skala, a je i za tými vzťahmi, v oveľa jasnejšej perspektíve, než je perspektíva samotného človeka a ľudstva v rámci jeho biologických a technických možností.