...nenechám ťa a neopustím ťa
February 9, 2006 — Michaela Michalcová
Bývam v…
Bývam v Prešove. Narodila som sa tu. Pracujem tu. Pán Ježiš ma vo svojej milosti priviedol do zboru. Postavil v ňom. Obdaroval ma súrodencami – bratmi a sestrami. V Košiciach. Akoby to nebolo málo – daroval mi cestu – tam a späť – akokoľvek nepochopiteľné ale cez to cca 30 km cestovanie mi dáva čas na stíšenie sa pred Ním, akúsi predprípravu na stretnutie sa s Ním i súrodencami, rovnako na spiatočných cestách hĺbať nad prijatým Slovom pred jeho tvárou. Hospodin mi dal milosť vykupovať počas cesty čas a dal mi milosť do tejto prihotovenej milosti vojsť. Netrvalo však dlho a vzdialenosť ma začala trápiť, nie pre cestovanie, ale pre – ako som to tiesnivo začala vnímať – izoláciu: s bolesťou podobnou tej, akú má „ukrivdené“ dieťa, ktoré nemôže byť dlhšie vonku ako jeho starší súrodenci, som si jedného dňa plne uvedomila, že nemôžem s nimi slúžiť ľuďom, ktorým oni slúžia – nie pre vek, ale pre vzdialenosť. (Galatským 6:10 A tak teda, dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery.) Že im nemôžem poslúžiť žiadnou praktickou službou v čase, kedy by ju potrebovali, že ich nemôžem kedykoľvek povzbudiť návštevou. Že im v podstate nemôžem slúžiť ničím. (mimo modlitieb) S trpkosťou som sa v modlitbe pýtala stále dookola: ako im mám slúžiť? Ako?! V jeden večer som to prednášala Bohu s celou svojou bezmocnosťou, Pán si vypočul moje stonanie a viedol ma v modlitbe k vyznaniu, že On je všetkým, že je to On, kto nás spojil a spája, že Pán Ježiš je dverami ..
Potom ma utíšil a ráno mi Pán položil jedinú otázku: Prečo sa pýtaš, ako máš slúžiť zboru a nie ako slúžiť Mne?
Pán Ježiš tou otázkou odkryl všetko v mojom vnútri. Odkryl, že moja túžba v prvom rade ťažila zo mňa, nie z Neho, a že by tak bola o mne - nie o Ňom. O zviditeľnení seba - nie Pána Ježiša. Pán Ježiš mi pomohol uvedomiť si, že službou Jemu – hoc i v Prešove – skutky, ktoré nám On prihotovil, a do ktorých my len vchádzame, svedectvá o nich – zdieľanie sa o všetkom, v čom padáme, zápasíme, v čom skrze Neho víťazíme, a jeho Milosťou stojíme, to všetko si používa na budovanie, potešovanie i napomínanie svojho ľudu, nech je kdekoľvek.
Nedávno som bola u lekára, a keďže vyšetrenie trvalo trošku dlhšie, než som s tým rátala, požiadala som sestričku, aby mi dala potvrdenie s časom odchodu pre zamestnávateľa. Vystavila mi ho a vypýtala si odo mňa 20 Sk. O niekoľko dní som tam bola znova a situácia sa v podstate zopakovala: vyšetrenie sa natiahlo a ja som opäť stála pred tou istou sestričkou a pýtala potvrdenku. Keď som však chcela zaplatiť, sestrička to s úsmevom odmietla. Nie, to nerobte, ja poznám Vašu mamku. Naliehala som. Najprv so žartom, neskôr vážne. Už som jej tých 20 Sk chcela nechať nasilu, keď poznamenala, že pri odbornom vyšetrení sa za to neplatí. Priznám sa, neskúmala som zatiaľ, či je tomu naozaj tak. Vybavilo sa mi čosi iné: Ak by sme boli pod zákonom, museli by sme platiť za všetko. Pán Ježiš svojou smrťou zaplatil za nás a len skrze Neho, jeho krv nás Boh prijíma. Židom 10:10,12 …Ježiš Kristus raz navždy obetoval svoje telo… On však priniesol iba jednu obeť za hriechy, posadil sa navždy po pravici Božej. 1 Peter 3:18 Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Telesne bol usmrtený, ale oživený Duchom, 1 Timoteovi 2:5 Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, Niekedy žiaľ túto Milosť neprijímame – tupíme ju a hanobíme – snažíme sa ju preplatiť. Snažíme sa zaplatiť za svoj hriech, aj keď je už zaplatené, miesto, aby sme ďakovali. Väzníme sa v pokání, chceme vlastnou silou nahradiť, niečo ponúknuť, obetovať, aby sme to napravili. A zabúdame, že len Milosťou smieme vstúpiť… Rímskym 11:6 A keď z milosti, tak nie zo skutkov, ináč by milosť nebola milosťou. Galatským 2:21 Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel. Efezským 2:8 Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; Títovi 3:7 aby, ospravedlnení Jeho milosťou, stali sme sa dedičmi podľa nádeje večného života. Židom 2:9 Ale vidíme, že Ježiš, ktorého Boh načas urobil menším, ako sú anjeli, pretože pretrpel smrť, bol ovenčený slávou a cťou. Lebo pre milosť Božiu musel okúsiť smrť za všetkých.
Izrael zabudol na milosť, postavil si zlaté teľa – vlastnými rukami, silou; vlastnými skutkami začal hľadať záchranu. Žalmy 106:7 Otcovia naši v Egypte nedbali na Tvoje divné skutky, nepamätali na Tvoju mnohú milosť a priečili sa pri mori, pri Červenom mori.
Má to byť pre nás veľkým varovaním:
- nie my ale JEŽIŠ
- nie naše skutky ale Božia Milosť zjavená v Kristovi
- nie naše obete ale Kristova obeť na kríži
Keď som prekročila prah kníhkupectva, ani mi len nenapadlo, do akej milosti ma už o chvíľu Pán privedie. Túžila som len vedieť, ako sa má jedna srdcu blízka sestra, s čím zápasí. Predajňa bola prázdna. Už neviem, kto začal. Možno ona, možno ja, ba vlastne to nie je dôležité. Pán nám daroval čas a my sme sa otvorene zdieľali o udalostiach a bojoch, ktoré priniesol týždeň. Na záver – keďže stále nikto nechodil – sme sa pomodlili. Doznelo spoločné AMEN a ja som sa začala poberať k odchodu, keď sa zrazu otvorili dvere obchodu a vošla sestra, s ktorou som viac ako rok nerozprávala. Predtým sme boli ako sestry, potom sa naše cesty - aj vinou môjho hriechu a neschopnosťou vyznať ho - rozišli. Pocítila som obrovskú lásku k nej a nepochopiteľný pokoj zaplavil celé vnútro. Iba jej zdržanlivosť a takmer hmatateľná utiahnutosť mi zabránili, aby som ju nevyobjímala. Na moje dve otázky som dostala krátke odpovede. Cítila som jej nevyslovený zápas. V každej hláske i zaokrúhlení tónu intonácie.
Viem, ak by sme sa predtým nemodlili, asi by som to stretnutie vnímala rovnako. Tak mi Pán vtláčal na srdce modlitbu, aby ju to stretnutie nezranilo. Aby jej srdce nekrvácalo. Aby ju netrápilo. Neviem, čo vtedy cítila a čo cíti dnes. Prosím Pána Ježiša za ňu i za jej chodenie s Ním. Možno raz naše cesty opäť spojí.
Vždy som si žiadala
Vždy som si žiadala (až na hluché obdobie niekoľkých rokov – keď som Ježiša k sebe nepustila, nečítala si jeho Slovo, nemodlila sa), aby ma Ježiš zlomil pre seba, aby už konečne zmizlo moje Ja a bolo len On. Aby mi Ježiš bol všetkým vo všetkom. Nikdy som netušila, že to bude takto. …. Napriek plnosti, ktorú mi Ježiš dal, napriek láske, ktorou ma držal, keď v mojom osobnom živote boli len protivenstvá pre Jeho Meno, napriek obrovskej Milosti, akej sa mi dostávalo, že som citeľne mohla žiť v Jeho blízkosti, som upadla do hriechu. Najhoršieho, najšpinavejšieho - nie pre jeho podstatu – pre ňu samozrejme tiež, ale preto, že pošpinil resp. poznačil život mnohých bratov a sestier, ktorí o tom ani len netušili. Pretože pohoršil maličkých Kristových. Upadla som do smilstva. Žila v pomere s mužom, na ktorého som nemala nárok. Rozchádzali sme sa a schádzali, neschopní dokonať. Bolesť na bolesť. Ookolo nás trpeli súrodenci, ktorí nerozumeli, čo sa to deje. A my sme mlčali – ja som mlčala. Aby sme ich nezarmútili – nezarmútila. Nezranila – ako som vtedy verila. Dnes viem, že to bola len moja pýcha a zahľadenosť do seba, moje telo, čo tak myslelo, keďže Ježiša som k sebe nepustila. Nedokázanosť sa v rozchodoch ma napokon presvedčili, že predsa len máme spolu byť, že patríme k sebe a budeme spolu žiť. Aké to klamstvo, aká lož! A aký veľký Boh! Ešte aj to si použil, aby si ma priviedol k sebe. Bola som ubezpečená, že všetko je v poriadku, telesne sme spolu už nežili – verila som, že raz budeme svoji, a tak mi nič nebránilo pristupovať pred Pána. Ježiš však už vtedy tkal svoje vlákenko pravdy a svetla v mojom vnútri a dal mi Milosť postiť sa a privádzal ma v modlitbách k tomu, aby som Mu celý vzťah odovzdávala, aby sa stala jeho vôľa. A stala. Jedného dňa odpovedal na moje volanie a po jednej kázni ma priviedol k modlitbe. Žiadala som si, aby rozžal opäť môj svieceň, aby to bol On, kto bude svietiť, kým budem svietiť – Ježiš. Žiadala som si – akokoľvek nepochopiteľne to znie – slepá – vidieť oblasť, vec, pre ktorú to tak v mojom živote nie je, pre ktorú sa to stále opäť niekde zadrhne. A Boh ma vypočul. Zobudil uprostred noci. Ukázal. Kľačala som volala o odpustenie, že som nevidela. Že som si žila ubezpečene. Že som si naplánovala život bez Neho. Že som takmer dohnala brata k rozvodu.
Pán Ježiš ma našiel. Umyl. Pretrel moje oči. Natrel myrhou a olejom.
Nie, nie som toho hodná. Nie som hodna ani bratov a sestier - súrodencov, ktorých mi zrazu postavil po boku ktorí mnou neopovrhli, cez ktorých – najmä jedného, ktorý ako prvý vedel, ma podopieral na začiatkoch tejto cesty svojím Slovom. Dal mi Milosť vyznať svoj hriech. Viem, že je to ešte len začiatok. Moje telo by v slabých chvíľach chcelo ísť tou ľahšou cestou – nech nikto nič nevie - nemôžem, nesmiem mlčať, musím to povedať, lebo Ježiš sa oslávil – a ja si nemôžem dovoliť mlčať o jeho dobrote a láske a milosrdenstve, aké mi po celé tie roky preukazoval ako za mňa dokonal a vyslobodil ma. Vytrhol z bahna. Postavil na seba – na Skalu … Viem, že v očiach mnohých stratím meno a moja pýcha a sebectvo dostane čo na to– ale viem, že Pán Ježiš svoje Meno upevní a obnoví. A za to mi to možné pohanenie – nepochopenie u iných stojí. Chcem ísť za Pánom Ježišom. Celá. A predsa akoby bez seba. Iba s Ním, v Ňom a pre Neho.
… nenechám ťa a neopustím ťa
Božie zasľúbenie. Jeho Slovo. Mocné, pravdivé, čisté. Ako Boh sám. Verné. Božie zasľúbenie nie je nejaký žetón či minca, ktorú v potrebnom okamihu hodíme do automatu a vypadne nami zvolený produkt, návod na obsluhu či riešenie. … nenechám ťa a neopustím ťa – neznamená, že nás v našom živote už nič ťažké nestretne. Že Boh v ňom od tejto chvíle eliminuje akékoľvek zlo, trápenie, prekážky. Nie je to ani niečo, čím by sme neskôr mohli – či mali – Boha „vydierať“: Pane, veď Ty si predsa povedal, že … tak učiň to a to, daj, nech sa to, čo zamýšľam, podarí. … nenechám ťa a neopustím ťa – nás ani neoprávňuje, ani nesplnomocňuje k tomu, aby sme začali žiť po svojom veď „Immanuel“ (Boh s nami).
Božie zasľúbenie je vzácnym darom. Je svetlom v tme. Keď sa všetko začne rúcať, ono svieti. Ba dokonca prebleskuje aj vtedy, keď my zlyháme. Keď sa pokoríme a navrátime. 2 Timoteovi 2:13 ak sme neverní, on zostáva verný, lebo nemôže sám seba zaprieť
Dávid bol pomazaný za kráľa. Boh si ho vyvolil. A predsa sa roky skrýval, hladoval, triasol od zimy a strachu. Mnohí ho zrádzali. Opúšťali. Boh však skrze vieru v to, čo mu zasľúbil, držal jeho kroky. Dávid to vedel a vnímal. Možno si pripomínal slová, ktoré mu Boh skrze Samuela oznámil. Možno si pamätal chladivý dotyk oleja stekajúceho mu po temene a tvári. Viera v počuté Božie Slovo mu pomáhala nezatrpknúť. Napredovať. Dívať sa v pokore a očakávať, že Boh naplní, čo mu zasľúbil. Abrahám, Mojžiš, Jozue, Gedeon a mnohí ďalší kráčali vo viere opierajúc sa o to, čo im bolo zvestované. … vierou zdolali kráľovstvá, robili spravedlivosť, dosiahli zasľúbenia, zapchali ústa ľvom, vyhasili moc ohňa, utiekli ostriu meča, zmocnili sa a vymanili od slabosti, stali sa junákmi v boji, ustúpiť prinútili tábory cudzozemcov. Ženy dostaly zpät svojich mŕtvych vzkriesených. A jedni boli mučení na mučidlách neprijmúc oslobodenia, aby dostali lepšieho vzkriesenia. Druhí zakúsili posmechov a bitky a k tomu pút a žalára; boli kameňovaní, pokúšaní, pílami rezaní, zomreli vraždou meča; skrývajúc sa chodili sem a ta v ovčích a kozích kožiach, strádajúci, súžení, trápení, ktorých svet nebol hoden; blúdili po púštiach a po vrchoch a skrývali sa po jaskyniach a po dierach zeme. A tí všetci, hoci dostali svedoctvo vierou, neodniesli si zasľúbenia, pretože Bôh predvidel čosi lepšie o nás, aby neboli bez nás zdokonalení. Žid 11:34-40
… nenechám ťa a neopustím ťa – je výzvou. Výzvou pre nás. Odpoveďou na ňu je dôvera. A dôvera, tá spočíva vo vydaní sa Bohu, do jeho rúk. Absolútne a bez výhrad Mu dôverovať, nech už príde čokoľvek, že dokoná. A ja, keď aj som biedny a chudobný, ale Pán pečuje o mňa. Mojou pomocou a mojím vysloboditeľom si ty, môj Bože. Neodkladaj! Žalmy 40:18
A tak práve preto vynaložte na to všetku snahu a poskytujte vo svojej viere chrabrú ctnosť a v ctnosti známosť a v známosti zdržanlivosť a v zdržanlivosti trpezlivosť a v trpezlivosti pobožnosť a v pobožnosti milovanie bratstva a v milovaní bratstva lásku. Lebo keď to máte a množí sa vám to, nestavia vás to zaháľčivých ani neužitočných do známosti nášho Pána Ježiša Krista. 2 Peter 1:5 - 8.
Aggeus 1. kapitola
Koľkokrát sa mi to slovo vybavilo, keď som hľadela – bola nútená hľadieť – na to, ako mnohí uprednostňujú upratovanie, nákupy, posedenia … než čas so živým Bohom? Koľkokrát som to neváhala na ich adresu vysloviť?
Bol podvečer. Dokončila som inštaláciu akéhosi programu a siahla po jednej z posledných uverejnených kázní Davida Wilkersona – Schopnost být vyburcován. Celkom pokojne som prechádzala jednotlivými zbormi zo Zjavenia 2.,3. kapitoly, až kým sa Wilkerson nezmienil pri Sardách o Aggeovi. Takmer som pri čítaní zľahkovážnela – však predsa je to jasné, známe slovo! Známe Slovo. Takmer som prešla pomimo. No Pán ma zrazu zastavil a môj pokoj sa v svetle tohto jeho „známeho“ Slova roztrieštil . je to o mne!! O mne, o človeku, ktorý na modlitbe povie: Pane, daj mi to či ono; urob, naprav, odstráň..; až potom si spomenie na ostatných spolubojovníkov; a až potom na to, či vlastne od neho niečo nechce aj Pán – len tak mimochodom.
Boh vie, čo potrebujeme - .. Boh, váš Otec, vie, čo potrebujete, skôr, ako Ho prosíte.. Mt 6:8 – vie najlepšie, aké dary, ktorými by nás obdaroval, by najlepšie poslúžili Božiemu ľudu, cirkvi, zboru, tam, kde nás zasadil. Nie, nehovorím, že je zlé prosiť za seba. Zlé je, ak „budovanie seba“, svojho posväcovania je pred budovaním Božieho chrámu – Kristovho tela - cirkvi, pred posväcovaním Božej vôle, jeho Mena; ak moje bremená a zápasy sú pred zápasmi a bremenami mojich súrodencov…
Galatským 6:2 Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov. Ján 13:34 Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.
Brazília. Sao Paulo.
Väznica Carandiru bola najväčšou v krajine. Mohlo tam byť umiestnených až 8000 väzňov. Ku koncu bola známa pre dve veci: 1. homosexualitu – takmer 90% väzňov boli alebo sa v nej stali homosexuálmi; 2. nepochopiteľná poslušnosť väzňov voči riaditeľovi väznice. Štát tu umiestňoval prevažne vrahov. Vo vnútri fungovalo väzenské komando a mafia. Pašovali do väzenia drogy, veci, ktoré sa nedali zohnať. Ak niekto nezaplatil, alebo sa inak spreneveril komando ho zlikvidovalo. Bez milosti. Väčšinou rituálne – dobodali ho, pričom veliteľ tohto komanda mal výsostné právo na záverečné podrezanie obete. V Carandiru však bola aj skupinka, maličká skupinka, vyčlenená, oddelená. Skupinka, ktorou všetci pohŕdali – kresťania. Väzni, čo sa obrátili. Čo sa modlili. Za ostatných. Zvyšok nie je podstatný. Veliteľ toho likvidačného komanda zrazu nemohol spávať. Ponevieral sa sem a tam. Nakoniec zašiel za lekárom, ktorý to všetko spísal. Prosil ho, aby mu dal nejaké lieky. Nejaké lieky, pretože zrazu nemohol zabiť. Nevedel, čo sa deje. Vedel len, že ak si to všimnú ostatní, bude koniec. Jasné, že tabletky nedostal. V úzkosti, ktorá ho prepadla, sa tackal po dvore. Zrazu začul. Spev. Slovo. Pršalo. Vošiel do miestnosti, kde bola tá maličká skupinka. Ten, čo kázal, ho vyzval, aby pokľakol, aby sa vzdal. Vzdal a vydal Ježišovi. A on to urobil. Činil pokánie. Plakal. Na druhý deň sa konal dlho očakávaný futbalový zápas. Počas neho si jeden väzeň chcel povesiť vypraté prádlo na šnúru iného väzňa. Strhla sa bitka. Najprv len oni dvaja. Potom ich priatelia. Napokon všetci – rozpálení zápasom. Napokon väčšina ani nevedela, prečo sa vlastne bijú. Začali vyhadzovať zariadenie z okien. Nedbali na dozorcov. Popud šialenstva(?). V záchvate, davovej psychóze prestali vnímať. Dozorcovia zalarmovali mesto. Políciu. Bol čas volieb. Vtedajší primátor sa usiloval zachovať si stolec. Do väznice poslal armádu. Medzitým - spolu s veliteľom zásahovej jednotky – dorazil aj riaditeľ väznice. Stáli na dvore a pozerali ako väzni vo svojom záchvate všetko lynčujú. Riaditeľ vzal megafón a čosi povedal, už neviem čo. Pamätám si, že ich prosil, aby s tým prestali. Potom bol akýsi krátky dialóg medzi ním a jedným zo zanietencov. Nie je podstatné. Väzni poslúchli. Cez okná začali vyhadzovať „zbrane“. Tyče, kláty.. Poslúchli. Poslúchol aj veliteľ zásahovej jednotky, keď mu primátor do vysielačky povedal, že ich má strestať – ísť cez mŕtvoly. Začala sa čistka. Masaker. Jatky. Väzni sa nemohli brániť. „Zbrane“ ležali pod oknami. Na dvore. Medzi zabitými bol aj bývalý veliteľ komanda, ktorý deň predtým dostal od Pána milosť. V ten deň Pán zachránil ešte jedného. Jeden väzeň, aby si zachránil život, ľahol si medzi mŕtvoly. K večeru, až sa to všetko upokojilo, odvážil sa vstať. Došiel do „svojej“ cely. Všetko rozbité. Mŕtvi na zemi. Spod trosiek vybral list, ktorý si nestihol otvoriť, list od starej mamy. Začal čítať: Padne ich po tvojom boku tisíc a desať tisíc po tvojej pravici, ale k tebe sa to nepriblíži… Pokľakol.Po pár mesiacoch či roku bola Carandiru navždy zatvorená. Podľa rozprávania lekára a tohto väzňa bol asi o 10 rokov neskôr natočený film.