List pastierovi, i každému človeku, ktorý túži po Kristovom srdci
February 10, 2006 — Miroslav Halás
(Pondelok 14.februára 2005, 6:49)
Nemôžeš sa zastaviť, pastier. Nemôžeš nájsť pokoj. Všetko je rýchle. Strháva ťa to so sebou. Čo vlastne? Každý deň musíš vyriešiť vo svojom živote nejaký technický problém. Denne si v administratívnej klietke, aj keď ide o vyplnenie jediného formuláru. Vždy odkiaľsi na teba padajú nároky a požiadavky úradov. Satan vedel, čím ťa môže zahltiť: paragrafmi, v ktorých sa nevyznajú ani sudcovia, ani právnici, ani inštitúcie, a už vôbec im nerozumejú ľudské srdcia, ktoré chcú žiť. Tvoje srdce hľadá vôňu dieťaťa. Hľadá tvár, ktorá vonia po vnútornom živote matky, tvár, ktorá vonia po vnútornom živote počatia, ba ešte niečím, čo bolo pred ním. Tvár, ktorá vonia láskou, ktorá bola pred človekom. Ktorá otvorila scénu histórii. Ktorá dala príkaz, aby sa roztiahla opona a… Máš však čas čítať pokojne knihu Genezis, kazateľ? Majú na to čas poslanci, ministri, predsedovia vlád, prezidenti? Alebo majitelia bánk? Alebo – má na to čas justícia, polícia, majú čas zaoberať sa knihou Genezis kriminalisti? Vyšetrovacie úrady? Má na to čas cirkev? Ty, pastier, nie. Pretože pred tebou je aj dnes administratívna povinnosť, nad ktorou visí hrozba práva, ktoré nepozná odklad. Ktorá neuznáva dlhú pauzu, rušiacu strojový spev sveta. Spievať máme automaticky. Spievať máme iba hlavou, odpojení od všetkých vplyvov zvyšku tela. Spievať máme predpísané čísla, zákony, ustanovenia, spievať máme – svoj stav cudzinca. Veď čo iné predstavujú úrady a inštitúcie, ak nie cudzinu? Tam sa srdce vylučuje z obehu. V administratívnom obehu nemá miesto, tam platia suché zákonné ustanovenia bez tváre. Žiješ rýchle dni, pastier, a tie dni ťa rozomleli ako kožu, do ktorej primiešali gumu, do tej zasa čosi neidentifikované, až vznikla akási ekokoža, a tak si vznikol aj ty, pastier: si ekočlovek! Ekopastier! Rozomletý. Si guma, si plastický človek, si muž s tvárou za plexisklom. Si sám od seba vzdialený, a predsa nie si umelý, ako nemôže byť umelým žiaden človek na zemi, i keď má na sebe stovky cudzích vrstiev. Nie si umelý, pretože podobne ako Jób, „nemôžeš zabudnúť na svoj nárek, nemôžeš zanechať smutný výzor a rozveseliť sa, pretože sa ľakáš všetkých svojich bolestí“. (Jób 9,27-28). Totiž – prečo sa ich ľakáš? Pretože 21. technologické storočia vyriešilo už všetko, okrem jednej zásadnej skutočnosti – nevyriešilo problém viny a hriechu, a ak, tak jediným spôsobom: zrýchlilo náš život, aby sme na vinu a hriech nemali čas ani pomyslieť, a urobilo náš život hlučným, aby sme hlas svedomia vlastne vôbec nepočuli. Koreň viny a hriechu v každom z nás napriek tomu ostal. Otázkou je však to, čo s tým koreňom hriechu urobíme v najkritickejšej chvíli života, ktorá na každého človeka jedného dňa príde. Pretože z horkého koreňa viny a nevyriešeného hriechu vyrastie v každom napokon strom so zlým ovocím, nech by bol priebeh nášho života navonok akokoľvek úspešný a prosperujúci. Ani najmohutnejšia stavba a najzaistenejšie obydlie nás totiž pred „letiacim zvitkom“, o ktorom píše prorok Zachariáš, nezachráni. „Potom som znovu zdvihol oči a videl som letiaci zvitok. On sa ma opýtal: Čo vidíš? Odpovedal som: Vidím letieť zvitok o dĺžke dvadsať lakťov a o šírke desať lakťov. Vtedy mi povedal: Toto je kliatba, ktorá vychádza na celú krajinu. Lebo každý zlodej a každý krivoprísažník bude potrestaný podľa nej. Vyvediem ju – znie výrok Hospodina mocností – a vojde do domu zlodeja i do domu toho, kto v mojom mene krivo prisahá: usídli sa v jeho dome a úplne ho zničí aj s hradami a kamením.“ (Zachariáš 5,1-4). To nie je hrozba. To je len pripomienka toho, že nad svetom bdie ten, ktorý je trikrát Svätý a ktorý prišiel zem svet v Kristu požehnať. On vidí všetko. On vie všetko. On každému zhovieva, pretože do rýchleho času vložil čas milosti a pokoja - a rýchlosť i zbesilosť času sveta tak prekonal. Čas sveta je a môže byť pre každého zlomený časom neba! Božie kráľovstvo prišlo v Kristu na zem a ustanovilo na nej v kríži Božieho Syna zmierenie, ktoré je životaschopné, ktoré je bránou do večnosti: svedčil o tom Vzkriesený skutkom zmŕtvychvstania a života v novom, oslávenom tele, ktoré pripravil aj nám. Skutočne: moc iného času vstúpila do našich dejín a nikto z nás si už nemusí nechať trhať telo časom, ktorý hynie, a ktorý má v sebe iba jed vzbury proti svätosti a nebu. „Svätý, svätý, svätý Pán Boh vševládny, ktorý bol, je a príde!“ čítame v Zjavení Jána (Zjavenie 4,8). Tak prečo tento fakt nežiješ, pastier? Prečo nie si v Božom otvorenom srdci, ktoré aj za teba na kríži v Kristu krvácalo a potom sa ukázalo vo Vzkriesenom ako nová možnosť žiť v Božom pokoji a v Božom práve, totiž: v Božej Láske? Prečo si stále nepokojný, nervný, vyľakaný, bezmocný, beznádejný, zúfalý? Ako to, že si sa tak zotročujúco nechal uväzniť do okolností hriešneho dňa a rýchleho hriešneho času? Prečo sa bojíš vojenskej sily sveta, prečo sa bojíš ľadových paragrafov, z ktorých sa zavše vykľuje mrazivý oheň pekla?
Je tu akýsi hriech, ktorého si sa nevzdal, pretože dosiaľ si ho nezbadal. Bol si tak dokonale oklamaný zlou mocou, že aj keď si v Božom svetle všetko videl a denne vidíš, jedna vec ti až do tejto chvíle unikla a unikala roky a roky, mesiace a mesiace, dni a dni. Až dnes si ju s úžasom odhalil! Bola ti odkrytá! Boh ti na ňu posvietil cez čisté Kristovo srdce, do ktorého si veľmi túžil vojsť ako do pravého domu pokoja! Čo si teda zbadal? Akú skrčenú molekulu nepriateľa vo vlastnom srdci a vo vlastnej duši, takže tvoj duch nemohol čerpať pokoj z Ducha Božieho? Prosil si pred krátkym časom Pána, aby ti podaroval základný akord, ktorý je pre tvoj život nevyhnutný, akord, ktorý v tebe ustanoví Boží pokoj a pravdu, Božiu milosť a lásku, akord, ktorý v tebe ustanoví vládu večného života Duchu svätom. A čo si zrazu zazrel? Je to napísané v 31.kapitole knihy Jób. Tam si bol v blesku odhalený šípom Božieho svetla, a to až do drene kostí, až do posledného záchvevu svojho srdca. Tam bola jediná jedovatá molekula tvojho života postavená pod mikroskop Božieho oka a ty si v ňom zbadal jej charakter. Svoju priľnavosť k jej otrave! Tu je jej popis: „Ak som skladal dôveru v zlato a rýdze zlato som nazýval svojím útočiskom, ak som sa radoval, že moje bohatstvo je veľké a že moja ruka mnoho získala, ak som videl, ako žiari svetlo slnka a ako nádherne sa šinie mesiac, ak moje srdce tajne zviesť sa dalo, takže by som rukou bozky posielal, aj to by bola vina súca pred sudcov, lebo by som zaprel Boha tam hore.“ (Jób 31,24-28). Či si práve toto nebadateľne denne nerobieval, pastier? Nebol si závislý na okolnostiach, situáciách a udalostiach každého dňa? Nebol si závislý na tom, čo svet nazýva zlatom? Nebol si závislý na mesiaci a slnku, na atmosfére dňa, na náladách času, na stave svojej psychiky a na pohybe vlastných emócií? Nebol si závislý na bezpečí zajtrajších poistiek, ktoré ponúka administratívna mašinéria štátu? Buď čestný! Buď pred Bohom priamy a otvorený – nebolo to tak? Je to tak! Ty nie si závislý iba a iba na trikrát svätom Bohu, ty si závislý na tom, čo sa deje okolo teba a v tebe z hľadiska vonkajších situácií vonkajšieho času!
Preto zvolaj na Hospodina, aby ti odpustil a aby si viac neviedol do údolia tmy aj iných, ale naopak, aby si odteraz každého práve z takého údolia vyviedol najprv na Horu premenenia. Až potom ti z každej temnoty zažiari svetlo a ty budeš môcť aj v najťažších udalostiach žiť len v Božom pokoji a len v Kristovej láske a len v moci Božieho Ducha! Potom už tma v tebe a okolo teba nepohltí svetlo, ale, naopak, ty budeš niesť svetlo národom. Kto je tvojou skalou, pastier? Hospodin? Kto je tvojím hradom, tvojím vysloboditeľom? Hospodin? Alebo: Zvrat v živote „k lepšiemu“? Alebo: Priaznivá okolnosť? Alebo: Otvorený priestor pre úspešné podnikanie a zaistenejšiu bezpečnosť pre teba a tvoju rodinu? Ak dúfaš aj v niečo iné, pastier, nielen v Krista, ak je tvojím štítom aj finančný vklad, bezpečnostná zámka dverí, alebo zdravie, spoločenská prosperita a čokoľvek iné, potom dúfaš v zlato! Potom dúfaš v telo! Potom dúfaš v poistky sveta a nevieš, že jedného dňa sa v Božom súde nad takými ľuďmi „pohne a zatrasie zem, a zachvejú sa, pohnú vrchov základy, lebo (Hospodin) vzplanie hnevom.“ (Žalm 18,8).
Pozri sa teda na realitu dňa a času, na realitu života vo svete z Božieho zorného uhla: čo urobí svet, ak ho obkľúčia „putá smrti a keď ho predesia prúdy záhuby“? (Žalm 18,5). Čo postaví proti náhlemu úderu tsunami? Ak by vlny tej smršte pokračovali deň za dňom – kde by bola po týždni, po mesiaci, aj tá najstabilnejšia veľmoc sveta? Kde by bola Amerika, kde by bolo Rusko, kde by bola Európska únia a kde by bolo NATO? A kde by boli ústavy najpoistenejších štátov sveta? A kde by bolo zrazu ľudské zákonodarstvo? „Keď ovinú človeka a spoločnosť, a svet, putá podsvetia, keď ho osídla smrti zastihnú“ (Žalm 18,6), ku komu môže v tej chvíli volať človek a vládca sveta zo svojho paláca? Ty si už bol v podobnej situácii, pastier, a v tej chvíli si sa nespoliehal na zlato, na striebro, na diplom, na prosperitu, na svoj dom, ba ani na ústavu, ba ani na občianske zákony, ba ani na nič, čo sa ti predtým zdalo tak často čiastočne spasiteľné! Zrazu si „volal iba na Hospodina, ktorý je hoden chvály a bol si zachránený“. (Žalm 18,4). Všetci v tej chvíli nad tebou krčili ramenami, ich gestá pri tebe ustrnuli, dvihli obočie a v duši si vraveli: S tým človekom je koniec!
Ty si však „kričal na svojho Boha“ a „On počul tvoj hlas“ a – pomohol ti! Ako to teda, že opäť sa kútikom oka vraciaš k zlatu a k mocnostiam sveta, aby si v nich opäť našiel svoje útočisko a pevný základ? Ako to, že bez nich sa znovu cítiš smrteľne ohrozený a stratený? Prečo Ti nestačí najprv a jedine Božia ruka, ruka pravého Kráľa, ktorý povedal: Ak sa chytíš iba mňa, ostatné, čo ešte potrebuješ na zemi, aby si mohol žiť, ti pridám? Tá jediná molekula jedu! Tá celé tvoje telo opäť ochromila! Čo s ňou však teraz urobíš, keď si zazrel, čo v sebe nesie? Modli sa, aby ťa z nej, ktorá sa pre teba každú chvíľu môže stať veľkou a zhubnou vodou, prívalom nového náporu zla, vytiahol tvoj Boh. Tvoj Kristus! Tvoj Spasiteľ a Vykupiteľ! A potom budeš žiť celý v pravom pokoji, zabezpečený najprv v Božej milosti a v Božej láske, v Božom práve a v Božej spravodlivosti, ktorá ťa vyvedie na Horu premenenia, a ktorá ťa potom, celého zmeneného, prevedie aj každým údolím smrti tak, že budeš i v tejto etape svojho života v svetle, pretože Ježiš Kristus je Svetlo sveta a Jeho nijaká tma nepohltí. „Z výsosti siahol, uchopil ma a vytiahol z veľkých vôd.“ (Žalm 18,17).
Si vytiahnutý z každej lži nepriateľa, z každej, aj tej poslednej lži satana a démonov. Si slobodný v Bohu, mocný v Duchu Božom. Do nebeských výšok ťa vyzdvihli oči orla, Božieho posla. Tvoj príbytok je v konečnom dôsledku a v pravej skutočnosti tam, kde sedí Kristus: na pravici Božej. „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi.Veď ste umreli a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ (Kolosenským 3,1-3). Duchovne si umrel životu na zemi, pastier, aby si už teraz bol duchovne vzkriesený pre život „hore“, v nebi. Preto zabudni aj na tú poslednú kvapku zlata, zlatej vody šťastia a prosperity, ktorá by ťa po čase ako veľká voda pozemských nečistôt a vášní stiahla do priepasti zahynutia. Hľaď hore! Veď si v Kristu! Pretože nadišiel čas, a to dnes, v roku veľkých pozemských rekonštrukcií najväčších mocností sveta, keď môžeš ako kedysi Ján v zjavení aj ty „vidieť a počuť orla letiaceho stredom neba, ktorý volá mohutným hlasom: Beda, beda, beda tým, čo bývajú na zemi, pre ostatné zvuky trúb…“ (Zjavenie Jána 8,13).
Daj sa teda poučiť, pastier, a nehľadaj viac pokoj a nádej a istotu a bezpečnosť, a nehľadaj právo a spravodlivosť a lásku tam, kde jej niet. Pretože tam, kde je medzi človekom a Kristom jediná kvapka pozemského zlata, ktorá by nás spolu s Ním mala v živote poistiť, je len záhuba. Je to čierna diera vesmíru, ktorá jedného dňa pod zlatým náterom zahubí celé ľudstvo. Daj sa z jej vplyvu vytiahnuť! Nehovor: Veď je to len drobnosť! Daj sa osvietiť Božím svetlom a zrazu zbadáš, aká reťaz pút a neslobody sa od nej odvíja!
Prorok Náhum tú reťaz videl a jasne ju v Božom jase popísal. Tá jediná zlatá kvapka, ak ju v sebe necháš, sa v tebe stane bránou „do krvilačného mesta, v ktorom je samá lož, ktoré je plné koristi a neprestane rabovať.“ (Náhum 3,1). V tej jedinej zlatej náušnici šťastia sú v skutočnosti „mnohé smilstvá neviestky, pôvabne krásnej čarodejnice, ktorá opantala národy svojimi smilstvami a pokolenia svojimi čarami.“ (Náhum 3,4). Na „biedu takého mesta lieku niet.“ (Náhum 3,19). Totiž – niet ho v lekárňach sveta, nie je v parlamentoch, nie je v prezidentských palácoch ani v úradoch vlády. Je ten liek v cirkvi? Tá otázka je vážna. Ide totiž o to, či tá cirkev je telom Ježiša Krista, a či jej pastieri sú skutočnými údmi Jeho tela. Zlatom pokrytá cirkev tým telom určite nie je, zlatom pokrytí pastieri a kazatelia Jeho údmi nie sú. Čo teda urobíš pastier, čo urobíš, každý človek tejto zeme a tohto sveta, s jedinou zlatou kvapkou vo svojom oku? Či ju tam nemáš preto, lebo sa zachytila o tvoje srdce a ty si ju v ňom dosiaľ nikdy nevidel? Zachytila sa tam a čakala na svoju príležitosť, na deň rozhodujúceho úderu proti tvojmu vlastnému životu.
Vďaka však buď Bohu! Áno, vďaka Jeho milosti si ju zazrel v svetle Ducha Božieho, ktorý skúma všetky hĺbky, a tak si mohol padnúť na kolená, ako kedysi kráľ hriešneho mesta Ninive, a kričať k svojmu Bohu! A Boh ťa v Kristu vypočul a otvoril ti cez jeho kríž, na ktorom sa zlomili všetky tvoje hriechy, bránu do svojho pokoja vo Vzkriesenom.
Preto teraz počuješ niečo úplne iné, než si počul dosiaľ!. „Spriateľ sa s Ním a ži v pokoji, tým príde k tebe blaho. Prijmi ponaučenie z Jeho úst a vezmi si k srdcu Jeho slová. Ak sa navrátiš k Všemocnému a pokoríš sa, odstrániš prevrátenosť zo svojho stanu. Odhoď do prachu rýdze zlato, ofírske zlato do riečneho štrku. Všemohúci bude tvojím zlatom a tvojím jagavým striebrom. Potom sa budeš tešiť zo Všemohúceho a pozdvihneš si k Bohu tvár. Budeš sa k Nemu modliť, vyslyší ťa, a splatíš Mu svoje sľuby. Ak sa na niečo odhodláš, podarí sa ti to, na tvoje cesty bude žiariť svetlo.“ (Jób 22,23-28).