List pre Unavenú dcéru a Chorú matku

February 12, 2006 — Miroslav Halás

Dcéra, si taká unavená! Vieš však o tom, že ťa utláča človek? Vlastná ťažko chorá a mrzutá matka? Chceš si to pripustiť k srdcu? Je to ťažké, lebo všetci sme na seba hrdí a keď zaznie čokoľvek proti našej dôstojnosti a sebadôvere, vravíme: Nie. Nie je to tak! Žiješ v dome s matkou, ktorá je už starou, ale ešte stále veľmi inteligentnou ženou. V mnohom si naďalej rozumiete, lebo Chorá matka má prenikavý mozog a v podstate veľmi ostrú myseľ. Keby ju takú nemala, nemohla by mnohými ľuďmi manipulovať. V skutočnosti aj keď podlieha, víťazí, pretože mocnejšie sú jej rozmary ako rozumnosť rozumných. Prečo mocnejšie? Pretože určuje v dome, kde žijete, atmosféru. Tón. Pretože jej reči viažu a unavujú, zväzujú a obmedzujú pohyblivosť tvojej duše a pružnosť tvojho ducha. Zasa môžeš povedať: Nie je to tak!, ale ja by som radšej v tej chvíli hľadel na Kristovu tvár. To znamená, do jadra Jeho Slova, kde môže každý zbožný počuť Jeho hlas a zahĺbiť sa do rozhovoru s Tým , ktorý preniká svojím Duchom všade. Ktorý prechádza cez steny našich sŕdc, ba dokonca i cez neviditeľné a akoby neexistujúce steny našich ešte len rodiacich sa myšlienok. Tu musím pripomenúť: to nie je zámer Chorej matky, ale zámer toho Zlého. To on v nej vypôsobuje majstrovský plán útlaku, pod ktorý potom stavia všetkých ľudí, ktorí sa s Chorou matkou stretávajú, a najväčšmi tých, ktorí s ňou denne žijú. Chorá matka je obeť. Sama je v tom kolotoči chorých bizarností nešťastná, ale podobne ako narkoman, tak si na ne zvykla, že bez nich by bola jej krv neúplná a ona ako človek by stratila na význame a hodnote. Ona musí iných utláčať aj preto, aby sa takto pomýlene presviedčala o vlastnej dôležitosti. Tu je skutočne na mieste povedať krátku modlitbu: „Vykúp ma, Pane, z útlaku človeka, aby som dodržiaval Tvoje rozkazy. Nad svojím sluhom rozjasni svoju tvár, vyuč ma svojim ustanoveniam.“ (Žalm 119,134-135). Teraz sa teda od Teba, Dcéra, ktorá si taká unavená, žiada skutočný modlitebný čin, nesený Božím Slovom a zasľúbením. Teraz sa od teba žiada modlitebná akcia s dôverou, že Pán v čase tvojej poslušnosti bude rýchlo konať. A výkupi ťa z útlaku človeka a rozjasni nad tebou svoju tvár preto, aby si – a to je rozhodujúce – mohla v tom dome mať prevahu nad úskokmi Zlého Ty ako služobník Boží a aby si začala byť aktívna výsostne v Božích ustanoveniach.

Aké sú? Najprv: vždy sa drž toho, čo v ten deň zo Slova čítaš a nezabúdaj na to. Cituj to pred Chorou matkou. Vypros si od Pána vhodnú chvíľu svetla, Jeho rozostretej, rozjasnenej tváre do celého domu, aby si potom v tom svetle Ducha Božieho, Ducha radcu a Tešiteľa, mohla vytasiť proti zlým zámerom zlého, zasievaným do srdca Chorej matky, jasnú Božiu Pravdu, ostrú ako meč, vyjadrenú v Slove. Lebo ty vieš, že „Božia reč je prečistá“, lebo ty, ako Boží služobník „tú reč miluješ“. (Žalm 119,140). Prečo teda Chorej matke namiesto rozprávok, ktoré si zrazu denne žiada, nehovoriť to, čo naozaj miluješ? O Tom, ktorý je tvojou Láskou a Pravdou? Prečo sa toho máš báť a vždy to oddiaľovať? Pán nesklame – On svoju tvár vo vašom dome rozjasní denne, v každej chvíli, keď ochotne povieš: Hovor, Pane, vyšli k našim tváram svoj jas, tvoja služobníčka počúva! Inak vás bude stíhať len „úzkosť a tieseň“. (Žalm 119,143). Odovzdaj tú správu Chorej matke! Povedz, že Božie príkazy sa môžu stať pre ňu - rozkošou! Nie tvrdou palicou, nie ostrým zraňujúcim prútom – ale rozkošou! Musí však o tej rozkoši čo najviac vedieť od teba.

Máte na seba toľko času! More! Oceán času! Takú milosť, akú dáva tebe i jej Pán, neprežíva mnoho ľudí. Všetci žijú v chvate, v zhone, čas ako otrokár trhá mnohým ľuďom telá i myseľ. A mnohé ľudské tváre musia od seba krvopotne odrážať svišťanie vlakov, prúdenie leteckých motorov, mnohé tváre by najradšej ušli spomedzi hadích kolón diaľníc, ale: nemôžu sa zastaviť! Nemôžu zastať ani vo výťahoch, nemôžu pokojne sedieť blízko stovák úradných dverí, každý z nás, zotročených zneužitým časom, je denne zasypaný tonami formulárov a každý z ľudí je v tomto inflačnom storočí technických slov väznený v kolónkach dotazníkov. A každému ešte každú minútu zvoní vo vrecku mobil! A každý ešte pritom od šéfa počúva krížom cez všetky svoje nádeje príkazy, ktoré mu nedovoľujú žiť v Božom spomalenom čase. Modli sa teda k Pánu Ježišovi, Dcéra, ktorá si taká unavená, a požiadaj Chorú matku, aby sa modlila s tebou krátku modlitbu, ktorú tvorí jediná veta, časť krátkeho verša: „Urob ma chápavým, nech žijem.“ (Žalm 119,144). Nie ľudská gigantická, megalomanská budúcnosť je večná, ale: „Spravodlivosť Tvojich svedectiev je večná.“ To môžeš čítať v tom istom verši. Večná! Pros, aby do vášho domu vstúpila večnosť v Božom Slove Pravdy. Chcem dúfať, že Chorá matka potom rada podľahne rozkoši Božích prikázaní.

Áno, práve toto potrebujete! Aby do vášho domu začala prúdiť Božia živá voda „spod prahu chrámu“, ako o tom píše v 47.kapitole prorok Ezechiel. Potrebujete to Božie občerstvovanie v Božích slovách prežívať denne: Verím, že ono už cez tento list k vám začína prúdiť! Byť ponorený do Slova, byť v rieke Jordán pri Krstiteľovi, ba viac, ďaleko viac!, byť pri Samaritánke a Jákobovej studni – ba ešte viac, ďaleko viac!, byť pri Ježišovi, ktorý vraví: Keby si vedela, kto s tebou hovorí, Ty by si s od Neho pýtala vody živej!,- či to neznamená zrazu stáť v inom svetle a v inom Duchu, či to neznamená mať zrazu zvlažené nohy po členky a telo po pás, ba zrazu – či to neznamená už môcť v tom Božom prúdiacom požehnaní nielen brodiť sa, ale: ľahko plávať? Aký veľký rozdiel je medzi tým, keď sa človek životom len brodí a stále ho to ťahá dolu, a stále je tu riziko ponárania sa do bahna svojich bláznovstiev, a medzi tým, keď človek môže - ľahko a v Božej radosti plávať! „Keď sa vleje (takáto voda) do mora so slanou vodou, jeho vody sa uzdravia.“ (Ezechiel 47,8). A: „Každá živá bytosť, ktorá sa hýbe tam, kam príde rieka, bude žiť.“ (Ezechiel 47,9). Či Chorá matka nechce žiť? Zdravo a radostne, úplne slobodne žiť? Nechce žiť v dome pri rieke, kde „na obidvoch brehoch rieky vyrastú rozličné ovocné stromy, ktorých lístie nevädne ani ich ovocie sa nepominie?“ (Ezechiel 47,12). To je nádej pre ňu od Pána! Môže si ju už dnes privlastniť! A bude jej patriť nezmazateľne! Alebo: chce iba živoriť s jedovatými predstavami toho Zlého – bez Pána? Lebo tu je vždy len jedna voľba: Bez Ježiša Krista nás všetkých čaká škodoradostná, bizarná choroba a smrť, ale s Pánom naše slová a činy môžu ožiť v moci Jeho prečistenej reči do novej nádeje, do obnoveného života v Pravde - a potom budú môcť voľne plávať a prinášať aj iným radosť a povzbudenie! Veď práve povzbudenie, nie smrť chorých slov, potrebujú aj jej ďalšie deti! Alebo ich Chorá matka nemiluje?

Tu je teda chvíľa, ktorú ti, Dcéra, ktorá si taká unavená, otvára Pán: Vkladá ti svoje slová do úst, aby si mohla hovoriť to, čo ti prikáže. (5 Mojžišova 18,18). Keď Chorá matka zbadá tvoju odvahu, tvoje otvorenie sa pre Božiu reč prečistú, keď zistí, že ty s Božím Slovom žiješ aj navonok, a že tvoje srdce v tom Slove tlčie a nehanbí sa ho hovoriť do každej chvíle všedného dňa, keď Chorá matka zbadá a začuje, že Ty to Slovo dýchaš – či musí zostať ľahostajná? Či to v nej nemôže prekonať starého človeka? Či Pán nie je mocnejší, ako ten, ktorý chce dušu človeka udržiavať vo väzení temna?! Naopak! Dúfaj, Ježiš premohol smrť! Hovor, nemlč! Vyznávaj Ježiša Krista a neskúmaj, kto čomu predtým veril či neveril, čomu dôveroval a čo zapieral. Ježiš je Svetlo sveta! Nechaj Ho, aby medzi Vás vstúpil. Započúvaj sa spolu s Chorou matkou do Jeho klopania. Jeden môj priateľ v mojom byte spieval pred časom túto pieseň: „ Ó Ježišu, Ty stojíš pri zamknutých dverách a trpezlivo čakáš, kedy vkročíš cez prah! Hanba nám, ó, kresťania, čo Jeho znak máme, že Ježiša milého vonku stáť necháme.“ – „Ó, Ježišu Ty klopeš -! Hľa v tej ruke rana! Čelo tŕním zdobené, tvár v slzách zmáčaná! Láska, nad každý pochop trpezlivo čakáš: ó hriech, čo denne rastieš, bránu mu zatváraš.“ Jeho hlas sa pri gitare v našom dome neskutočne rozliehal, a ja som si zrazu uvedomil, že ten hlas má doľahnúť až k vám. Musím ti povedať: Spieval nádherne! Po veľmi dlhom čase som opäť počul otvorené ľudské srdce, patriace Ježišovi naplno, bezo zvyšku.

Samozrejme, Pán je mocný, ale – ako to zaznieva aj v spomenutej piesni – nie násilný. Preto je možné, že sa napokon pri Chorej matke stane to, čo hovorí o židovskej nevere Ján: „Aj keď toľko veľkých znamení učinil medzi nimi, neuverili v Neho, aby sa naplnilo slovo proroka Izaiáša, ktoré povedal: Pane, kto uveril nášmu kázaniu a komu bolo zjavené rameno Hospodinovo? Preto oni nemohli uveriť, lebo inde zase Izaiáš hovorí: Oslepil im oči a zatvrdil srdcia, aby nevideli očami a nepoznávali srdcom…“ (Ján 12,37-40). Tento text sa zdá byť beznádejný, ale on taký v skutočnosti nie je! Vraví totiž, že satan nemôže nikomu oslepiť srdce tak, aby nezbadal Božiu slávu, takú moc má len Ježiš, ktorý rozsudzuje zmýšľanie človeka až do špiku kostí a ktorý nedovolí, aby Jeho Slovo bolo zneužité a znevážené nerozoznateľným klamom zdanlivého prijatia, teda, Pán nedovolí, aby bol Jeho učeník preľstený mocou tmy, tváriacou sa ako žiara pravdy. Iba to chce ten text zdôrazniť: Vás, ktorí kážete, nikto neoklame a nepodrží v zovretí svojich nárokov pod rúškom dobrosrdečnosti a v atmosfére vlastných žiadostí. Takým ľuďom musíme jedného dňa, ktorý v nás spečatí Pán, v odvahe povedať: Dosť! My nie sme a nesmieme byť otrokmi ľudí! Za nijakú cenu! Boli sme draho kúpení, máme byť vždy voľní a slobodní pre Pána! V tomto momente však obrátim svoj i tvoj zrak, Dcéra, ktorá si taká unavená, na niečo nádejné a mocné: „Ja, svetlo, prišiel som na svet, aby nikto nezostal v tme, kto verí vo mňa.“ (Ján 12,46). A ešte predtým - dôležité slovo pre každého, kto podliehal židovskej nevere: „Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v Toho, ktorý ma poslal.“ – „Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale sám Otec, ktorý ma poslal, mi prikázal, čo povedať a hovoriť, a viem, že Jeho prikázanie je večný život.“ (Ján 12,46.49).

Nuž, je možné, že práve tu sa Chorá matka spýta: Ale ako „môže byť človek spravodlivý pred Bohom“? Tak sa pýtal aj Jób v Starej zmluve. (Jób 9,2). A Chorá matka môže ďalej vravieť: Možno Boh „prechádza popri mne, ja Ho však nevidím, keď ide okolo, ani Ho nezbadám.“ To vravel aj Jób! (Jób 9,11). Ale Jób pochopil už pred mnohými stáročiami čosi zásadné: „Keby som bol aj v práve, nevedel by som odpovedať, svojho Sudcu by som mohol iba prosiť.“ (Jób 9,15). A o to práve ide! My smieme a môžeme Boha prosiť, aby nám dal ako dar svoju Spravodlivosť! Koľko ľudí na svete netuší, že On to už pred vyše dvetisíc rokmi urobil! Naplnil ju v Kristu, v Ježišovi Ukrižovanom a Vzkriesenom! Kto prijme Ježišovu zástupnú obeť za seba na kríži, už nie je viac hriešny a vinný. Má Jeho spravodlivosť! Jób sa práve v tomto bode zmietal: „Ak si pomyslím: Zabudnem na svoj nárek, zanechám smutný výzor a rozveselím sa, ľakám sa všetkých svojich bolestí…“ (Jób 9,27-28). A prečo sa ich – rovnako ako teraz Chorá matka – stále ľakal? Sám to vysvetlil v ďalšom verši: „Ja budem uznaný vinným. Načo sa márne namáhať?“ Je tu však, zdôrazňuje Písmo, Ježiš! Je tu Božie sklonenie sa k človeku v Kristu! Je tu odpustenie všetkých hriechov, ktoré sme spáchali, a ktoré spáchala a ešte spácha aj Chorá matka! Sme svedkovia viery, ktorí to prežili: Odpustenie hriechov je pripravené pre každého v obeti Ježiša Krista na kríži! Tam za nás, a tam aj za Chorú matku, ktorú pozná osobne, vylial svoju očisťujúcu krv. Iba toto svedectvo z nás všetko môže sňať všetku „hrôzu, ktorá nás tak desí“. (Jób 9,34).

Neváhaj teda, a povedz Chorej matke, čo mi Pán pre ňu podaroval. Toto svedectvo pravdy, tento list lásky. Nie ľudskej, nie mojej, ale Božej v Ježišovi Kristovi, ktorú som smel podľa Jeho poverenia vysloviť a napísať na jej spasenie a záchranu. Liečivý list z liečivého stromu, ktorý rastie pri rieke života, je ako Duch Boží nad týmito napísanými slovami – a práve k vám teraz pláva a prúdi v rieke života spod chrámového prahu. Nech si ho Chorá matka nechá položiť na oči i na čelo,. A bude vidieť, počuť, a porozumie, čo jej vraví Pán.

A napokon niekoľko slov pre teba, Dcéra, ktorá si taká unavená. „Boh zaiste nedal nám ducha bojazlivosti, ale ducha moci, lásky a sebaovládania. Nehanbi sa teda za svedectvo o našom Pánovi, ani za mňa, Jeho väzňa, ale spolu so mnou v moci Božej znášaj protivenstvá za evanjelium. On nás zachránil a povolal svätým povolaním nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám bola daná pred večnými vekmi v Kristovi Ježišovi, a teraz sa stala známou v zjavení nášho Spasiteľa Krista Ježiša, ktorý zahladil smrť a evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť.“ (2.Timoteovi 1,7-10). Nezabudni na to!


Najnovšie: