Logika hriešneho človeka a Kristov kríž
February 16, 2006 — Miroslav Halás
István Orkény napísal hru Smrť v priamom prenose. Dnešná doba, to je už tiež smrť v priamom prenose. Ale aj Ježiš umieral priamo – pred zrakom celého vtedajšieho sveta. Ježiš zomieral na kríži. Dnešný svet a postmoderný človek však zomiera v karnevalovom sprievode. Zomiera opitý na ružiach, pretože na ružiach si ustlal. Komu zostalo tŕnie? Ako sa umiera v tŕní, udusený námahou, a predsa s duchom, ktorý je vďaka Ježišovi vždy spojený s Božím Duchom? Ako dýcha človek, ktorému ducha nikto nikdy nemôže zviazať nijakou slučkou, iba pľúca?
Ježiš omámenie neprijal. Odmietol ho. Zomieral pri plnom vedomí. Jasne. Jeho posledné slová boli jasné, triezve, ostré, pravdivé až do drene kostí. Boli to slová, ktoré svedčia o správnom spojení ducha a duše s Duchom Božím. Tie slová nám ukázali ich vzájomne hranice. „Bože môj, Bože môj“, to je jedna krajina, jedno kráľovstvo, jedno živé vyznanie, ktoré sa – nekončí ani smrťou. „Pre čo?“ je motív Jeho cesty na zemi, je to otázka, ktorá definuje Jeho vstup na cestu kríža. A: „Opustil si ma!“ je potvrdenie, že kríž Kristov bol krížom Pravdy a dokonanej Božej vernosti voči nevernému človeku za cenu - života Jeho Syna. V Kristu bola zjavená Božia vernosť voči nevernému človeku, a v Ježišovi a Jeho utrpení na kríži bola zjavená vážnosť hriechu a pravá tvár smrti.
To nie sú ruže. To je tŕňová koruna. Len v Ježišovej smrti sa však mení tŕnie na korunu. Bez nej by nám ostalo len tŕnie. Z tŕnia však vzniká v čistej Kristovej krvi koruna milosrdenstva a vernosti. Milosti a pravdy. Žalm 115,1. To je výklad verša: „Nie nám, nie nám, len Tebe, Hospodine, patrí česť a sláva!“ Človek ani inštitúcia nemôže tento verš hovoriť v kráľovskej sále, v elitnej inštitúcii, iba v hrobe a v pekle. Iba tam, kde sedíme na peľasti postele smrteľne chorého človeka, ktorý bol našou službou pozdvihnutý do prečisteného spojenia medzi svojím duchom, svojou dušou a Duchom Božím. Iba tam, kde zídeme zo svojej cesty a odbočíme na cestu zbitého na smrť, aby sme, ako milosrdný Samaritán, ošetrili tvár zraneného.
Vyrovnávajte Pánovi cesty! O tom hovoril Ježiš, keď hovoril o milosrdnom Samaritánovi. Keď nám ukázal, kto je náš blížny. Keď sa nás vlastne opýtal, či sme na svojej alebo na Jeho ceste? Na čo viac myslíš? Na veci ľudské, a k tým priraďuješ slovo „sláva“ a „česť“, alebo na veci Božie, a k tým ich pričleníš?
Ako vyzerá človek? Popíšte mi človeka. Popíšte mi dnešného človeka. Človeka 21. storočia. Je to človek, ktorému navždy umrel človek. Prečo? Pretože mŕtvy človek sa pohybuje medzi mŕtvymi ľuďmi. Mŕtvy človek v mŕtvej spoločnosti. Je to negatív filmu? Náhle sa zotmelo? Stmieva sa, povedal na smrteľnej posteli slávny michalovský chirurg. Svieti svetlo, povedal som zdravotnej sestre v tej istej nemocnici, keď mi zomrel otec. Svetlo? Aké svetlo? Čo poviete na také vyznanie: „Svieti svetlo?!“ Počuli ho mnohí počas môjho vyznania v Dome smútku. Telo môjho otca ležalo v truhle, a ja som hovoril o mocných Božích skutkoch nad mŕtvym telom, ktoré sa usiloval hriech zničiť tak, ako sa usiluje pri každom človeku: Aby už nikdy nemalo nijakú nádej.
Dnešný ateistický človek je teda, na jednej strane, človek, ktorému už umrel človek, ale na druhej strane, je to človek, ktorému neumiera hmota? Je večne živá? Ľudský jazyk je zvláštny. Český herec Jan Werich vraj kedysi povedal, že ženy nemajú zmysel pre nezmysel, kým muži ho zrejme majú. Zmysel pre nezmysel? Albert Camus sa usiloval mať zmysel pre nezmysel, ale nemal ho. Aj najtvrdší neverec povie: Smrť nemá zmysel. Ten a ten človek zomrel nezmyselnou smrťou! Ateista vlastne nehovorí, že Boha niet, ale odváži sa opakovane tvrdiť, že Boh je nespravodlivý. Podobné čosi povedal v určitom okamihu Peter: Pane, ak by si mal zomrieť nespravodlivo, tak to nie! To sa Ti nesmie stať! Každý, kto myslí viac na vecí ľudské ako na Božie, dôjde napokon k tomuto myšlienkovému záveru: Pretože na svete zomierajú nevinné deti, Boha niet, ba presnejšie: Boh je krutý a nespravodlivý a takého Boha neprijímam. Nepotrebujem o takom Bohu nič počuť. O Bohu, ktorý dovolil, a teraz na okamih s určitým rizikom povedzme: Aby Ježiš Kristus (teda milióny nevinných detí) zomrel nevinne. Bez viny! To sa nesmie stať! Umrieť môže stále iba ten, a ten aj umrieť bez akéhokoľvek východiska od Boha má a musí, kto je vinný. Kto zhrešil. Zvláštne, že práve hriešny človek operuje pred Bohom takouto logikou.
Všetci však vieme, že ak by človek s touto logikou narazil na osobný problém smrti a na nutnosť prijať pre seba ortieľ smrti v tragickej situácií, v ktorej by sa stretol s morálnejším človekom, než je sám, už by neuvažoval tak logicky a tak suverénne v smere meradiel, ktoré sám proklamuje.
Aká je tu premisa do ďalšej úvahy? Kým sa nás miera svätého života (a teda aj smrť za každú nesvätosť) netýka absolútne a osobne, netýka sa nás vôbec. Potom je všetko aj v našom prípade len ľahkým súdom Božej spravodlivosti v rámci našich pseudohrdinských jazykových hier. Keby tu však bol ochotný každý človek povedať: Ja v podstate nie som (Ja sám v sebe nemám svoj život a svoje bytie), ale Boh v podstate je (Boh teda má sám v sebe svoj život a svoje bytie = to je výklad Trojice: Boh v Synovi a Syn v Otcovi prostredníctvom Ducha svätého), mohli by sme sa odvážiť o úprimnosť voči Bohu. To znamená: Vysvetli mi to, Pane, v múdrosti svojho Ducha, lebo Ty si viac ako človek : Ako je to vlastne so súdom človeka a s Tvojím súdom? Ako súdi človek, a to Teba, Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa i Posvätiteľa, i samého človeka a ľudstvo - a ako súdiš Ty?
Ak sa odvážime povedať: Vysvetli mi, Pane, svoju Spravodlivosť, pretože ja ju nielenže nechápem, ale : Nie som vôbec schopný pochopiť ju! (Inštitút môjho rozumu, mojej vôle a mojich citov na to nestačí!), odvážime sa vstúpiť do pozície pokory. Odvážime sa skloniť pred Bohom hlavu. A to je SELA. Odvážime sa skloniť svoju ľudskú tvár, v ktorej sú len cievy smrti, tak často upchaté krvnými zrazeninami. Ktoré sú v pýche stále pod hrozbou večného, nie iba telesného infarktu.
To je pokora. To je sklonenie sa pred faktom, že „každý človek je len ako tráva“, preto sa nemôže prieť so samým Bohom. To je modlitba v Duchu a v Pravde. Ty povedz, Pane! Jób k tejto modlitbe dospel. Jób prijal Božie upozornenie: Mlč! Sela! Ticho pred Bohom! Urob si pauzu, človek. Aspoň raz v živote. Aspoň v Deň môjho navštívenia! Pozri – prichádza môj služobník so zvláštnym hudobným nástrojom. Jeho zvuk znie síce ako chrastie, ako praskajúce raždie, ale vraví večnú pravdu: Všetky ľudské činy a celá ľudská svätosť či sláva je pred Bohom napokon len ako praskot gramofónovej platne (Bruner), po ktorom musí nastať pauza, aby sa mohla ozvať v našom srdci, a nie iba v našom rozumne, už nová pieseň.
Božia výzva teda znie: Počuj! Počúvaj! Počuj, človek! Počuj, Adam! Vieš, kde si? A vieš, prečo si teraz práve tam, kde si? A vieš, prečo pôjde jedného dňa môj svätý Syn na kríž? Vieš: Pre čo? Pre koho? Preto, aby si mal ku mne opäť otvorenú cestu.
Takže: Počuj! Dnes, keď počuješ môj hlas - nezatvrď si srdce! Nepremeškaj čas! Veď práve teraz ťa volám, človek, aby si vošiel do môjho pokoja. A pre obeť môjho Syna na kríži ti vravím: Smieš. Môžeš vojsť.