Sela alebo Ako poraziť vášeň
February 16, 2006 — Miroslav Halás
„Ale ja vám hovorím!“
Dnešná doba je dobou oka. Je vizuálna. Vizuálna kultúra, vizuálne umenie. Vizuálna komunikácia. Obraz sa triešti do mnohých variácií. Je tu strata centrálneho vnemu. Bodu pokoja. (Akoby tu chýbali dve detské preťaté čiary a v nich zvláštny bod: celok človeka, odkrytý a zjavený - v utrpení). Všetko je agresívne mierené na náš zrak ako rýchlo fázované, a po druhé, vždy s dojmom, že je to súmerné a harmonické. Ale tento celok nie je zmysluplný. Jeho ťažiskom nie je nové srdce, ale - iba dokonalý stroj vášní. Naše oči sú ním denne okupované. Nestačia preto postrehnúť, že sila, ktorú v dokonalom stroji vášní v rozbitom spektre rýchlych obrazov vnímame (vlastne: nevnímame!), je iba deštrukcia. V centre je: Vražda. Lúpež. Cudzoložstvo. Jednoducho, práve to, čo apoštol Pavol vymenoval v Liste Galatským ako „skutky tela“. V stroji vizuálnej kultúry si to málokedy uvedomujeme. Iba to automaticky prijímame ako drsnú a mužnú dynamiku. Je na nás vedený vizuálny útok. Od rána do noci. Denne. Bez prestávky. Proti tomuto tlaku sa môžeme postaviť jediným spôsobom. Prosbou, modlitbou: Zľutuj sa, Pane, aby som už pohľadom konal Tvoje dobré skutky!
Každý kresťan pozná pasáž po Ježišovej Kázni na hore, v ktorej Pán učeníkom vraví: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ. Kto by však zabil, prepadne súdu. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal : Hlupák! - prepadne najvyššiemu súdu. Kto by mu však povedal: Blázon! – prepadne ohnivému peklu.
Keby si teda prinášal dar na oltár, a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď. Najprv sa zmier s bratom, a potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa čím skôr so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste, aby ťa protivník neodovzdal sudcovi, sudca strážcovi a neuvrhli ťa do väzenia.
Vpravde hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do poslednej koruny. Počuli ste, že bolo povedané: Nezcudzoložíš! Ale ja vám hovorím: Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci. Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď. Lebo ti je užitočnejšie, aby zahynul jeden tvoj úd, než aby celé tvoje telo bolo uvrhnuté do pekla.“ (Mt 5,21-29). Je tu naplnenie zákona! Teda: čosi vyššie, ako samotný zákon. Je to „výraz, aby sme spievali či hrali forte alebo crescendo.“ (Nový biblický slovník). Je to nová pieseň.
Sela je prechod od starej piesne starého človeka k novej piesni nového človeka. Sela je „výraz, pokyn v hudbe pre spevákov a/alebo orchester, aby sme POZDVIHLI…“ , teda, aby sme „spievali forte alebo crescendo“. Prečo sme však sela nazvali aj pauzou? Len ten prechod v Novom zákone od starej piesne k novej je neviditeľný, pokiaľ ide o nás. O mňa a o teba. Vo mne nie je nič, čo by mohlo naplniť význam odporovacej spojky ALE. Ja môžem byť len pauzou. Ja som len prach. Ja som nič. Ja som, ako povedal Luther, len žobrák. Ale je tu iné: JA SOM! Dúfaj! „(Vzmužte sa! – JA SOM – Nebojte sa!)“ (Matúš 14,27).
A tu už nie je ani v nás pauza! Keďže sme zmĺkli ako Jób (Mlč!), keďže sme sa nechali vyčistiť (nechali sme si očistiť duše poslušnosťou Pravde), je tu náhle NAPLNENIE NÁŠHO MLČANIA – Slovom Božím. Je v nás Slovo života, totiž: Ježiš Kristus. Boh je s nami, Immanuel – Pán prišiel, Maranatha! Tak napĺňame Boží zákon. V Kristu! V Kristovom zákone lásky. Totiž: v Milovanom ako Milovaní, ktorí môžu v Milovanom hovoriť aj smerom k iným: Ste: Milovaní v Milovanom, a Milovaný (Ten, v ktorom sa Otcovi zaľúbilo…) je v nás. Sela je aj „liturgický znak, signál na zvýšenie hlasu alebo pozdvihnutie rúk k modlitbe.“ (Nový biblický slovník).
Prípadne, znamená to „pozdvihnúť oči za účelom opakovania verša, a teda je ekvivalentom da capo“ -. „Iní ho interpretujú ako pokyn pre veriaceho, aby padol na tvár.“ SELA – stíš sa! Mlč! Zmĺkni! A potom: Pozdvihni tvár k Bohu! Ďalší zasa prekladajú význam SELA výrazom, ktorý vyjadruje zvolanie: „Navždy!“ Malo byť súčasťou bohoslužby, podobne ako „Amen“ a „Haleluja“ (Ž 46,4), na konci liturgie alebo na určitých miestach v jej priebehu (Ž 3, 3.5).“