Svetlo vo večernom čase

February 16, 2006 — Miroslav Halás

„Pane, počuj, Pane, odpusť, Pane, pozoruj a konaj! Kvôli sebe samému nemeškaj, Bože môj. Lebo Tvoje mesto i Tvoj ľud nesú Tvoje meno.“ Daniel 9,19

Modlitba a vyznanie: Immanuel!

Vyznanie a modlitba: Maranatha!

„Ešte som hovoril a modlil sa, vyznával som svoj hriech a hriech svojho izraelského ľudu a predkladal som Hospodinovi, svojmu Bohu, prosbu za svätý vrch svojho Boha, ešte som hovoril svoju modlitbu, keď muž Gabriel, ktorého som videl na začiatku vo videní, priletel ku mne a dotkol sa ma v čase večernej pokrmovej obete. Pristúpil, a keď hovoril so mnou, povedal: Daniel, teraz som vyšiel, aby som ti dal plné poznanie. Keď si sa začal modliť, zaznelo Božie Slovo, a ja som prišiel, aby som ti ho oznámil, lebo si obľúbený a vzácny. Sedemdesiat týždňov je určených pre tvoj ľud a pre tvoje sväté mesto na ukončenie priestupku, na skoncovanie s hriechom a na zmierenie viny, na privedenie večnej spravodlivosti, na zapečatenie videnia i proroka a na pomazanie veľsvätyne.“ Daniel 9,20-24

„…ale vo večernom čase bude svetlo.“ (Zachariáš 14,7). K tomu dňu sa má už dnes pre nás všetko „viazať“. Sme tým dňom poistení. Sme v ňom. Usadení v jeho štruktúre? Nie! Sme na ceste k Sionu.

Stojíme pred zhromaždením prvorodených (Židom 12, 22). „Ale pristúpili ste k vrchu Sionu a k mestu živého Boha, nebeskému Jeruzalemu…“ To sú splnené zasľúbenia, ktoré máme. Immanuel! Ešte len prosím, a už nás Pán vypočul! „Skôr, ako budú volať, ja sa im ozvem, ešte budú hovoriť, už ich vypočujem.“(Izaiáš 65, 24).

Zhrešili sme – a už sme bleskovo z hriechu von, lebo sa nedáme odradiť satanom, že Pán nám to odpustí až po dlhom váhaní a našom dlhom hovorení. Tu už nie je „hovorenie“, ale „reč srdca“. „Ozdobný veniec a skvostná koruna“, ktorú máme (Príslovia 4,9), je naše právo od Boha a u Boha. Nie pre naše skutky, ale pre svoje hojné milosrdenstvo nás Pán vždy vypočuje! „Lebo nezakladáme svoje prosby na svojich zásluhách pred Tebou, ale na tvojom hojnom milosrdenstve.

Pane, počuj, Pane, odpusť, Pane, pozoruj a konaj! Kvôli sebe samému nemeškaj, Bože môj. Lebo Tvoje mesto i Tvoj ľud nesú tvoje meno.“ (Daniel 9,18-19)

Ako nás Pán vypočul? Teraz nás už vypočúva rýchlo, ale: v plnej hĺbke, výške, dĺžke a šírke svojej predchádzajúcej výchovy. Teda: Ako Jozefa – po dlhej dráme. Ako Daniela – po ťažkej dráme. Ako Petra a Pavla a Sílasa – po dňoch mnohých väznení. Ale zrazu: Je to tu! Sme na hradskej k Sionu, sme v sprievode večne ospravedlnených na ceste k večnému mestu.

Bojovníkom Pán odpúšťa hneď a hneď ich požehnáva, pretože vnútrom a obsahom ich, teda nášho boja je „stolové spoločenstvo“. Symposion. (Marek 6,39). To je naše dnešné svetlo aj vo večernom čase. To je náš rozsvietený svietnik. To znamená: Sme ožiarení slávou Pána Ježiša, ktorý sedí na pravici Boha Otca, odkiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.

V tom ožiarení Kristovou slávou som dostal novú tvár. Dostali sme nové tváre! Tú niekdajšiu, starú, som mal kedysi „opadnutú v hneve“ ako Kain a ako Lában pred Jákobom. Ale žil som nielen s opadnutou tvárou, ale aj s maskou, a s „dvojitým srdcom“, so srdcom schizofrenika, o ktorom hovorí žalmista v Žalme 12. Áno, bol som človekom, ktorý sa „odchýlil od rečí Božích úst“ (Príslovia 4,5) k svojim rečiam. „Múdrosť mi vošla do srdca“ (Príslovia 2,10) až neskôr, keď som pochopil, že jazyk som používal dlhé roky len ako vražedný nástroj. Keď som to Bohu priznal a keď som to pochopil v hĺbke Božieho srdca, zjaveného človeku na Kristovom kríži. Vtedy som sa zrazu ocitol v krajine Blahoslavenstiev. Pred svätým vrchom Sionom, dokonca v Jeho žiare!

A v nej, iba v nej, a v Božej sláve, iba v nej, a v sláve Kráľa slávy už mám vpísanú do srdca, nie iba do mysle, aj Kázeň na hore. Mám ju vpísanú Duchom Božím do najjemnejších tkanív srdca. A to isté máš i Ty, brat a sestra. I Ty, ktorý si si rovnako nechal posvätiť v srdci: Krista.


Najnovšie: