A boli veselí
February 17, 2006 — Miroslav Halás
Som človek. Usmievam sa. Za stolom. Čakám jedlo. Ruka, ktorá mi ho podáva, je ťažká, unavená životom. Aj ja som sám sebe ťažký! Ťažký v tom zmysle, ako to napísal Jan Blahoslav. Kto si nedá od Boha nikdy povedať, je pre Boha i pre ľudí ťažký. Kto neprijíma napomenutie, pokarhanie, kto sa nedá vydrhnúť sprchou čistej vody ako zlopovestné dieťa v sirotinci, je pre seba ťažký.
Ako z toho vyjsť?
Pod slivkou bystričkou v záhrade o tom vážne uvažujem. Sused sa dotkne prstom šiltovky a nič nepovie, iba sa usmieva. Pri svojich včelách. Vo svojej záhrade. Po smrti svojej ženy. Po ťažkých rozhovoroch so svojou susedou, manželkou svojho nebohého brata, ktorému na jeho smrteľnej posteli podal vážne ruku a objal ho. Tie ťažké rozhovory boli kedysi. Teraz už nie sú. Teraz je päťsekundový úsmev a hrboľatý prst na sekundu pri šilte čapice. Nepovie dobré ráno, nepovie dobrý deň, je tu výsostne len úsmev.
Ako si mám preložiť ten výsostný úsmev? Sused je pre seba i pre Boha ľahký. Sused mi otvoril dvere svojich očí a svojho srdca: nonverbálne. Mimoslovne. Nevelikášsky. Ale čo sú to za slová: nonverbálne? Znejú ako nonstop, ako non, ktorému nemá nikto rozumieť, aby nikdy o nič nešlo. NON je aj nie je „nie“. Non je predsa non. Kto vie, čo znamená „non“? Naviac – vo vidieckej záhrade pred pol ôsmou ráno, keď susedova včela letí práve ku ktorémusi kvietku?
Hospodin vraví: Moja je celá zem. Svätý nie si len ty pri svojom stolíku, kde ti leží Kresťanská revue z Prahy, svätý je aj tvoj sused pri rannom hrnčeku mlieka. A či ty vieš, ako tvoj sused pije mlieko? A či ty vieš, ako tvoj brat Ľubomír bude o niekoľko rokov neskôr v jedno rovnako obyčajné ráno práve tebe vo svojom byte v meste, už znovuzrodený, variť kávu?
A či ty vieš, ako sa jeho syn Ľubo vážne zahľadí na vaše tváre? Akoby ich videl zrazu po prvý raz v živote! Možno tak výnimočne, ako videl kedysi tváre svoje blízkych práve vzkriesený syn vdovy z Naimu.
Ak ste teda všetci prežili môj krst, prečo teda opäť a opäť zľahčujete spôsob svojho myslenia? A slová a cenu života svojho brata či svojej sestry?
Pane, takmer som chcel vykríknuť, ja to predsa nikdy nezľahčujem! Ale dokázal som jediné: vyľakane mlčať.
A potom som znovu otvoril Písmo sväté a tam bolo napísané to, čo som kedysi čítal vo vidieckom dome pri okne, otvorenom do záhrady: Mne patrí celá zem!
A opäť som bol zaskočený, ako sa Pán stará o vážnosť každého nášho slova, pohľadu, pohybu, ako nezabúda na nikoho a na nič z dôstojnosti celého svojho tvorstva. Na strome, ktorý stvoril, pokojne hniezdia vtáci. I bocian. Na strome, ktorý stvoril, je v Jeho poriadku bezpečne. Na strome života nemusí mať nikto obavy, že zostane bez ovocia Božieho Ducha!
Ľudia to vedia!
Ľudia to vedia? Vedia, hoci to vyjadrujú rôznym spôsobom svojho myslenia. Radičkov, bulharský spisovateľ, napísal hru o človeku na strome. Juraj Jakubisko natočil film „Sedím na konári a je mi dobre“. Môj profesor na gymnáziu stále recitoval báseň s veršom, v ktorom odlietala kamsi do neznáma „posledná odmocnina vtáka“. Šla hľadať, tá odmocnina vtáka, strom života, a či strom poznania?
Čo však ostane z človeka, ktorý nenájde strom poznania v strome života?
Po čom tí všetci ľudia, známi i neznámi, vlastne denne túžia? Aký je ich spôsob myslenia?
A Pán mi znovu vraví: Poznám spôsob myslenia všetkých ľudí! Aj ich náreky, ktoré sú často spurné! Vezmite si však ponaučenie z Jóba, ktorý v dreni svojich kostí priznal: „Aj dnes je spurný môj nárek.“ (Jób 23,2). A uvážte, čo vám musím zopakovať! Uváž to aj ty! A: „Poznaj ma ako svojho Otca a slúž mi celým srdcom a ochotnou dušou, lebo ja skúmam všetky srdcia a poznám každý spôsob myslenia. Ak ma budeš hľadať, dám sa ti nájsť…“ (1.Kronická 28,9).
Pán je odo mňa každý deň Vzdialený – alebo je pre mňa každý deň Blízky? Ako nájdem denne svojho Boha?
Jób vravel: „Ajhľa, ak idem dopredu, niet Ho tam, ak idem späť nezbadám Ho. Ak pôsobí na ľavej strane, nezastihnem Ho, ak sa skrýva na pravej strane, neuvidím Ho.“ (Jób 23,8-9). Čo mám teda robiť, Pane? Kde Ťa teraz nájdem? Kde Ťa nájdem denne ako Prítomného?
Nájdeš ma pri obetnom hode, nie pri hode s obeťou zápalnou a prídavnou. Čítal si predsa článok profesora Biča! Poučil si sa z neho? – Áno, Pane, skláňam hlavu. Obeť zápalná je dar, ktorý človek Bohu prináša bezo zvyšku. Nič z neho nesmie sám zjesť. Tento dar patrí iba Bohu ako Kráľovi. Áno, Pane, kto dáva Bohu dar zápalnej obete, je náchylný si myslieť, že – tak, ako to platí vo výmennom obchode – aj on, červík, by mal niečo spôsobom výmeny od Boha dostať. Ja Tebe, ty mne, Pane! A to je opovážlivosť a pýcha. To je prevrátenosť „najsvätejších ľudí“. Pane, všetko sme pre Teba opustili! Čo za to dostaneme? Pane, dávame Ti dary! Čo za to dostaneme? Dávame Ti dar svojej ochoty slúžiť, dar svojej poslušnosti, dar svojej úcty! Dardardardar! Čo za to? A Pán povie: Nič. A Pán povie: NON. Ak si priveľmi múdry, počúvaj slovo „non“. Hovor po francúzsky. Ak si priveľmi šťastný vo vlastnom spôsobe myslenia, tak potom „non“.
Obetné hody, obeť!
„Zatiaľčo pri obetnom hode (hebrejsky zebach) zjedli obetné zviera všetci prítomní, až na časti, oddelené Bohu, pri obetnom dare či darovanej obeti si pre seba nemohli nechať nič.“
Aby si nespyšnel, človek! Alebo si už spyšnel? Či si zabudol, akú korunu som ti len nedávno dal? Daroval? Korunu milosrdenstva! Úplnej milosti! Dal som ti milosť nad milosť! Prečo si teda myslíš, že by som ti pri zápalnej obeti, obeti, ktorá je od teba darom pre mňa, mal niečo podľa priania tvojej duše na revanš dať? Či nevieš, že som ti dal milosť a milosrdenstvo skôr, než si ma mohol po prvý raz vo svojom živote osloviť? Oslovil si ma ty, alebo som Ťa oslovil ja? A oslovil som ťa preto, že si taký zvláštny, výnimočný a zaujímavý? Prečo som ťa vlastne oslovil, dieťa moje? Pretože si plakal v priepasti zahynutia? Alebo – pretože som ťa oslovil, rozplakal si sa v priepasti zahynutia? A teraz? Čo vlastne chceš? Aby som plnil túžby tvojho srdca podľa tvojho spôsobu myslenia? Podľa tvojho skrytého, prefíkaného systému tvojej duše, ktorá chce velebiť seba?
Vezmi si príklad z Máriinej modlitby: Velebí moja duša Pána a môj duch sa rozveselil v mojom Spasiteľovi!“ (Lukáš 1, 46-47). Pretože Mária začala velebiť Pána až vtedy, keď pochopila, že ona nemôže dať Bohu ani ľuďom nič. Ona môže iba prijať. A z prijatého dávať iba spôsobom ďakovania. Nevynašla však vzápätí systém vďakyvzdania sebe samej za to, že ďakovala. Nenárokovala si od Boha vďaku za svoje ďakovanie, a tým menej už od ľudí. Iba pokorne čakala spolu s učeníkmi v Jeruzaleme na zoslanie Ducha svätého, aby aj ona mohla potom vďaka Duchu svätému správne vidieť, správne počuť, správne hovoriť. A správna reč každého človeka je reč pri obetnom hode. Tam sa všetci rovnocenne radovali! Ak pri darovanej (zápalnej) obeti si mohol človek po čase domýšľať, že ona je prostriedkom na to, aby si mohol od Boha niečo kúpiť, pri obetnom hode či obeti obecenstva si obetujúci jednoducho sadli za stôl, a Boh s nimi, a boli veselí.“ (Miloš Bič, Prines Bohu obeť vďaky, Žalm 50,14).
Sadni si teda opäť so svojimi bratmi a sestrami za stôl „môjho obetného hodu“, sadni si za ten stôl so všetkými, ktorí sa chcú so mnou veseliť, pretože: Milosrdenstvo chcem, a nie vašu obeť! Pretože chcem, aby ste hodovali práve na základe môjho obetného hodu, a nie svojho obetného daru. Na základe mojej milosti, na základe toho, čo ti, syn môj, vysvetľoval v starých novinách môj služobník Bič. Vieš, čo ti objasnil? Vieš, prečo bol ľud Izraela mojou rukou vyhnaný do Babylona? Aby už nemohol obetovať svoje zápalné obete, svoje dary! Ani obete prídavné, svoje dary! Aby ma, naopak, mohol oslovovať len obeťami svojich pier, modlitbami.
„Darované obete ľudu Starej zmluvy sklamali. Boh sám preto za nimi urobil konečnú bodku. Jeruzalemský chrám bol síce po návrate zo zajatia obnovený a obete sa v ňom prinášali ďalej, ale duchovný život židovstva sa preniesol do synagóg. A zrodil sa aj ľud novej zmluvy, cirkev, pre ktorú sa vrcholnou obeťou stala obeť golgotská, ktorú priniesol sám Boh, keď obetoval toho ´Baránka, ktorý sníma hriech sveta´. (Ján 1,29). Akákoľvek ďalšia darovaná obeť, ktorú by chcel priniesť človek, tým stratila svoje zdôvodnenie. Na druhej strane sa však v cirkvi obnovili dávne obete obecenstva, keď sa pri svätej Večeri Pánovej veriaci zhromažďujú okolo Stola Pánovho. Spoločným prijímaním chleba a vína umocňujú vzájomné vzťahy a ich Pán je uprostred nich a žehná im.“ (M.Bič).
A tak sa ťa pýtam, dieťa moje: Kde je tvoj brat? A kde je tvoja sestra? Ako sa na každého z nich dívaš? A kde si pre nich ty a ako sa na teba dívajú oni, to už nechaj na môj rozhovor s nimi. Čo tebe budem chcieť o tom vopred povedať, to ti poviem. Ale platiť bude vždy jediné: Zmilujem sa nad tým, nad kým sa zmilujem ja, a nie nad tým, nad kým sa zmiluje podľa svojich úvah a svojho spôsobu myslenia človek…