Svedectvo o vyslobodení v snehovej búrke
March 19, 2006 — Milan Pallaipál
V našom živote sú občas situácie, ktoré nevieme zvládnuť.A keď nastanú, spoliehame sa na svoju múdrosť, svoje schopnosti, svoju silu. Jednoducho sami na seba. Mnohokrát som zažil takéto chvíle a vtedy som volal k Pánovi. A On mi nielen pomohol, ale aj v Svojom Slove dosvedčil, že to bol On, ktorý konal. Stalo sa to aj nedávno, keď celá moja rodina mohla na vlastnej koži zažiť ako Pán pomáha vtedy, keď je už človek na konci so silami a niet východiska z danej situácie.
Naša najstaršia dcéra Veronika študuje v Trebišove, kde aj býva na internáte.Cestuje tam každú nedeľu večer vlakom z Veľkých Kapušian.Dedina v ktorej bývame je od Kapušian vzdialená asi 15 km a keďže autobus o takomto čase nepremáva, vozíme ju ku vlaku autom. Tak tomu bolo aj v tú nedeľu, keď ako obyčajne celá rodina smerovala na stanicu do Kapušian.V ten večer veľmi snežilo a fúkal vietor. Už za dedinou som si uvedomil, že naša cesta bude neistá, lebo na ceste sa vytvárali snehové jazyky a záveje.Počasie sa zhoršovalo stále viac, no my sme pomaly postupovali žijúc v dobrej nádeji, že na stanicu dorazíme v poriadku a načas.Asi 5 km pred cieľom už bolo na ceste toľko snehu, že naše auto zastalo.Pred nami a za nami záveje.Zaradil som opäť rýchlosť. Kolesá sa iba bezmocne otáčali no auto sa nepohlo ani o centimeter. Vonku bola scéna ako z katastrofického filmu.Manželka s dievčatami vyšli von, aby potlačili auto.Po treťom pokuse už nevládali.Vonku husto snežilo a mráz znásoboval veľmi silný vietor pri ktorom omŕzali ruky i uši.Vystúpil som z auta, aby som nohou odkopal sneh od predných kolies, ale vietor ho hneď navial späť.Medzitým čo sme nastupovali a vystupovali, nafúkalo do auta veľa snehu.Sedadlá, palubná doska, všade samý sneh.Sedel som v aute a pozerajúc von som si uvedomil, že za takú hodinu zafúka celé auto a keď niečo rýchlo nespravím tak tu pomrzneme. Manželka zavolala mobilom na číslo 112, aby nás prišli vyprostiť.Pani na druhom konci najprv povedala, že výjazd bude stáť 1000 korún, ale hneď dodala, aby sme si skúsili pomôcť sami, lebo v tejto kalamite všetky mechanizmy majú vonku. Bol som zúfalý. Nevedel som prísť na nič múdre; nič čo by túto beznadejnú situáciu posunulo aspoň o krôčik. Zrazu, ani sám neviem ako som do tej beznádeje zavelil: „Modlite sa!“ Chvíľu som sedel a načúval plaču našich dcér zo zadného sedadla auta.Vedel som, že sa modlia. Vystúpil som opäť von z auta, aby som ešte skúsil odkopať nohami sneh spred kolies.Bol to už vlastne závej.Nasadol som do auta a zaradil rýchlosť.Pomaly som pridal plyn. Auto sa pohlo asi o pol metra. Cúvol som a opäť som sa pohol dopredu.Zase pol metra. Bola to neuveriteľná iskierka nádeje pre nás. A zase dozadu a dopredu. Päťkrát, desaťkrát, dvadsaťkrát… Manželka s dievčatami opäť vyšli von, aby potlačili a pomohli autu prekonať naviate kopy snehu. Kolesá auta sa prešmykovali už menej, až auto začalo plynule postupovať.Asi po dvadsiatich metroch sme boli zo záveja vonku.Pred nami bola takmer čistá, nezafúkaná cesta.Rýchlo sme nasadli a potom stále dopredu, inou cestou sme šťastne dorazili domov.
Keď sme sa všetci v izbe, pri teplom krbe zhromaždili ku modlitbe, zobral som do rúk bibliu a ticho sa modlil: „Pane, chceš nám teraz niečo povedať?“ Náhodne som otvoril bibliu a zrak mi padol na žalm 91. Prv než sme sa začali modliť celý som ho nahlas prečítal.V 11. verši stojí: „Lebo o tebe dá príkaz svojim anjelom, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“ Pán nám podaroval celý tento žalm, aby sme poznali, že to bol On ktorý konal keď sme k nemu v zúfalstve volali.Nakoniec sme v slzách radosti ďakovali našemu Pánovi za vyslobodenie počas snehovej búrky.Zaiste nikto z nás na toto do smrti nezabudne.
Otče náš, ďakujem Ti, že si nás počul keď sme ku Tebe volali prosiac o pomoc.A že si nás zachránil keď sme boli v nebezpečenstve. Amen.