Sú dni, keď sme veľmi smädní
October 3, 2006 — Miroslav Halás
Sú dni, keď sme veľmi smädní. Na život a na smrť smädní. Vyčerpaní. A práve vtedy vchádza do najväčších hĺbok našich unavených sŕdc - Pán.
Boj je dobojovaný! Zviera odnášajú k oltáru. Kladú ho naň! Bol to skutočne boj? Áno, bol to boj. Obetovanie sa nedeje v tej najväčšej hĺbke v čase obete, keď je zviera už zabité. Deje sa predtým. Dlho predtým. Mnoho dní predtým. Čo všetko sa predtým udeje, kým sme ochotní pred Pánom definitívne skloniť hlavu a povedať najtichšie, ako sa to len dá: Otče môj? Pane môj? Koľko našich výkrikov a koľko našej rebélie si musí celý vesmír i stíchnutí anjeli dovtedy vypočuť?! Čo však pritom robí Božie srdce? Krváca? Krvácalo na kríži za všetkých a za všetko, čo sa búrilo a stále búri voči Jeho životu. Vzalo tú vzburu na seba. A potom kríž stíchol. Na Golgote. A potom tam boli ženy a učeníci… A rímsky vojak. A Jozef z Arimatie. Čo na to všetko povedal Pilát? A čo učeníci za zamknutými dverami miestnosti, do ktorej, tak si mysleli, už nikdy ich Pán nevkročí? Ale Pán tam zrazu vošiel a povedal: Pokoj vám! - “V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána.” (Ján 20,19-20). A to ešte zďaleka nie je všetko! “Ježiš im opäť riekol: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého. Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im. Ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa.” (Ján 20,21-23). Vnímaš, milý brat a milá sestra, ten Boží dych? Tú blízkosť Ježiša Krista, ktorý ťa spasil a pozdvihol z prachu zeme? Počuješ, čo ti povedal? Uvedomuješ si, že už nikdy nebudeš sám, pretože si “poslaným Poslom”, ktorý bude od dnešného dňa stále každému hovoriť o Prítomnom Pánovi? Ako by si teda odteraz už mohol byť niekedy sám, keď tvoj Pán je s tebou a v tebe: Večne Prítomný?