Ktorá cirkev je najsprávnejšia
July 31, 2008 — Miroslav Halás
Najsprávnejšia cirkev, pokiaľ by sme sa k tomu chceli dopátrať cez jej inštitučné meno, neexistuje.
Pre mňa platí to, čo o cirkvi (o ľude Božom) písal, napodiv, už prorok Izaiáš.
„Kiežby si roztrhol nebesia, zostúpil a vrchy by sa pred Tebou rozliali!“ (Izaiáš 64,1).
To znamená, že nikto z ľudí sa nemôže stať kresťanom z vlastných síl a na základe svojej čistoty, tak ako sa ani cirkev nemôže stať cirkvou na základe svojho učenia alebo svojej disciplíny a svojho dobrého cirkevného programu.
Sme závislí na „roztrhnutých nebesiach“, teda na tom, aby „k nám Boh zostúpil“.
To sa v Ježišovi Kristovi stalo v moci Ducha svätého.
Pred Ježišom Kristom potom ustupujú všetky kniežatstvá a moci, ale v tomto veku iba tam, kde je Ježiš Kristus vítaný, prijatý, vzývaný a akceptovaný ako živý a prítomný.
Ježiš Kristus k nám prichádza v prvom rade so svojím každodenným Slovom, nie s učením o sebe.
Cirkev teda môže existovať a žiť iba ako zapálená cirkev, a to zapálená ohňom Ducha svätého, nijako inak.
„Ako keď oheň spaľuje raždie a zovrie vodu, aby si dal poznať Tvoje meno svojim nepriateľom…“ (Izaiáš 64,2).
Sú tu dôležité dve slová: „Poznať“ a „Meno“.
Duch Boží nám umožňuje poznať Ježiša Krista a Jeho plán s nami. A to sa v ohni Ducha svätého nedeje nezriadene, opitosťou našich zmyslov, ale jasným kázaním a pevnou zvesťou Božieho Slova podľa Božieho poriadku, ktorý nepripúšťa masovú hystériu.
„Všetci sme boli ako nečistí, všetky naše spravodlivé skutky boli ako poškvrnené rúcho, všetci sme zvädli ako lístie, naše viny nás odnášali ako vietor.“ (Izaiáš 64,6).
Znova je tu varovanie, aby sa nikto nepokúšal tvoriť a budovať cirkev Ježiša Krista v mene človeka a podľa človeka, resp. v mene inštitúcie a podľa cirkevných zákonov inštitúcie.
Každý takýto pokus by znamenal pokus o vlastnú spravodlivosť a o snahu rovnať sa Bohu. My máme byť inak svätí – nie ako farizeji. Máme byť svätí v Kristu!
Ja sám som pred niekoľkými rokmi skúsil, čo sa s človekom deje, ak „Hospodin ukryje svoju tvár pred nami“. V tom istom okamihu som zomieral a už-už by som sa „rozplynul pre svoje neprávosti“, keby som nezačal Boha v mene Ježiša Krista krikom prosiť o milosť.
On môj krik vypočul. Odvtedy môžem vždy a neochvejne vyznávať:
„Ale teraz, ó, Hospodine, ty si náš Otec…“
Už je pre mňa nielen Bohom, ale v prvom rade Otcom vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, lebo inak by som synovstvo nemohol získať.
Božím dieťaťom môžem byť len v Božom nestvorenom Synovi, ktorého pôvod je večný.
Preto vyznávam:
„My sme (pokiaľ ide o náš pozemský pôvod) hlina, a ty si náš tvorca, všetci sme dielom tvojej ruky.“ (Izaiáš 64,8).
To vyjadrenie „my všetci“ však máme chápať nie v obraze spoločenstva vysokých pozemských kvalít s odtlačkami Božej ruky, ale v zmysle Kristovho spoločenstva v Duchu svätom – a tak v „novom spôsobe života“
Predstavuje nám ho Izaiáš v nasledujúcej 65.kapitole v 9.verši:
“Vyvediem potomstvo z Jákoba a z Júdu, vlastníka svojich vrchov. Budú ich vlastniť moji vyvolení a moji služobníci tam budú bývať.“
To je cirkev Ježiša Krista.
Cirkev s večným dedičstvom, vyjavená v jedinom večnom mene: v mene Ježiša Krista.
Vyvolení Boží môžu bývať iba v Jeho premenenom spôsobe života (obnovená myseľ), a potom, vo večnosti, aj v premenenom tele.