Počet zo živej nádeje
July 31, 2008 — Miroslav Halás
Ťažkosť prorockej služby.
Božie správy o stave cirkvi.
Čo cirkvi chýba…
Ako sa v tomto poslaní osvedčujem.
„Vyteš si dve kamenné dosky…“ (2 M 34,1).
Prvá doska, ktorú som musel na presný Boží pokyn v moci Kristovej vytesať, bola doska o Božej svätosti.
Druhá doska je o tom, že máme byť svätí aj my všetci, lebo Hospodin je svätý.
Prvá doska je o Božej vyvýšenosti, ku ktorej sami nedohliadneme, druhá o našom povolaní, vyvolení a premenení Božou rukou, ktorá sama píše na naše mäsité srdcia svoje zákony, ak sme boli ochotní prijať zákon smrti: to, že každé telo je pred Bohom len tráva a prach a samo zo seba nemôže pred Jeho svätosťou obstáť.
Božiu svätosť a Jeho absolútny nárok na mňa som však bezo zvyšku uznal až po tom, keď ma niekoľkokrát sám Boh priviedol k otvorenému hrobu môjho života.
Hovorí o tom Elihú Jóbovi:
„Však Boh hovorí jedným spôsobom i druhým, hoci si to nevšímajú….aby odvrátil človeka od toho, čo koná a zmaril pýchu muža: uchová ho pred hrobovou jamou, aby jeho život neprešiel do podsvetia. Bolesť ho ukázňuje na jeho lôžku a boj je v jeho kostiach neprestajne… – Jeho duša sa blíži k jame a jeho život k tým, čo prinášajú smrť.“ (Jób 33,14.17-22). – „Toto všetko robieva Boh dvakrát i trikrát s človekom, aby vrátil jeho dušu z jamy, aby mu svietilo svetlo života.“ (Jób 33,29-30).
Boží nárok sa potom v Božom poverení preniesol službou, ktorú mi Pán v daroch milosti umožnil a ďalej umožňuje konať, na celú moju rodinu.
Po vyše dvadsiatich rokoch manželstva som opäť požiadal svoju manželku o ruku a pred deťmi som sa modlil modlitby pokánia, pretože Pán mi osvietil tvár Veľpiesňou.
Slová Veľpiesne osvetlili aj moju manželku a deti a všetkých nás časom uviedli do nových vzájomných vzťahov skrze Krista – do vzťahov, premenených Božím Duchom.
Premena našej biologickej rodiny na kresťanskú skrz-naskrz nastala po prosbe k Bohu, ktorú sme spolu s manželkou pred Božou tvárou vyslovili a s ktorou sme sa spolu radostne stotožnili.
Do úst nám potom boli vložené slová Toho, ktorý sa o nás prvý uchádzal a ktorý nám ponúkol svoju plnú Lásku v Zmluve svojej krvi, v Zmluve kríža.
Keďže sme už roky predtým v zbore počuli z Božích úst Slovo „Milovaní!“, teraz sme to mohli spolu prijať celou dušou, celou mysľou a celým srdcom.
Preto sme vyslovili smerom k Ježišovi Kristovi prosbu na základe slov z Veľpiesne:
„Zľúbaj ma bozkami svojich úst, lebo tvoja láska je lepšia ako víno, vzácna je vôňa tvojich olejov, preto ťa devy milujú. Tiahni ma za sebou, pobehnime! Nech ma kráľ uvedie do svojich komnát. Nech jasáme a radujeme sa z teba, nech spomíname tvoju lásku viac než víno. Právom ťa devy milujú.“ (Veľpieseň 1,1-4).
Týmto dôverným spôsobom sme Božiu Lásku v Kristu prijali (prijali sme Kristovo srdce, do ktorého sme smeli naplno celí vstúpiť).
V Božej Láske, a teda v Jeho srdci, sme našli:
dar Kristovho Slova (bozky Jeho úst),
dar Jeho krvi v posvätení a vyústení kríža do stretnutia s Ním, Vzkrieseným, v záhrade našich nových vzťahov (tvoja láska je lepšia ako víno),
ďalej sme v ňom našli dar Ducha Svätého (vzácna je vôňa Tvojich olejov), ktorý v nás stále na slávu mena Ježiša Krista dielo lásky koná,
a tiež dar stvorenej oblasti milosti, ktorou je pre nás uvedenie do Božieho kráľovstva v preddavku už tu na zemi (nech ma kráľ uvedie do svojich komnát).
Tieto veľké dary vzájomnej radostnej bohoslužby vrcholia vo Večeri Pánovej (kráľovská večera!) a v rozhovoroch-svedectvách vnútorne duchovne vzkriesených, znovustvorených ľudí v Kristu (nech spomíname Tvoju lásku viac než víno).
Je to vzájomné milovanie v milovaní Božom (v Božej Zmluve s nami).
Na základe Božieho diela lásky pre nás v Kristu máme naň právo preto, lebo sám Boh v Kristu naplnil na kríži všetky právne požiadavky Zákona pri nás, aby sme nezomreli, ale mali práve takýto večný život.
Teraz nasleduje odpoveď na ťažkosť prorockej služby.
„Buď pripravený na ráno. Ráno vystúp na vrch Sinaj a tam na končiari vrchu sa postav predo mňa. Nikto nech nevychádza s tebou a nikto nech sa neukáže na celom vrchu…“ (2 M 34, 2-3).
Táto udalosť nehovorí o mojej kvalite, ale o Božom rozkaze a o mojom poslaní.
Všetci sme pred Božou tvárou rovnako nehodní, pokiaľ ide o naše ľudské možnosti a schopnosti. Ale každý z nás prijal od Boha na základe Jeho vôle poverenie, ktorému musí byť poslušný.
Prorocký dar je daný na budovanie Božieho ľudu a Kristovej cirkvi. A tu nastáva najväčšia ťažkosť: v určitom čase musí každý služobník s prorockým darom predstúpiť pred Boha sám. Prečo?
Pretože musí prijať Slovo Božie pre celú cirkev, nie iba rozmanité slová pre mnohých jej jednotlivcov v ich čiastkových osobných problémoch.
Tento výstup Božieho služobníka s prorockým darom pre celok cirkvi na vrch Sion sa deje iba v Kristu a v skutočnosti, teraz to vyznávam osobne a svedecky za seba, znamená:
V čase, ktorý Pán určil, som predstúpil pred Jeho Tvár, kde si ma On sám pritiahol (do svojho svetla) a kde mi zveril službu, ktorej podstata je zapísaná v 1.liste apoštola Petra 2, 1-10, a zvlášť v nasledujúcich veršoch (4.5):
„Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, a aj vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“
Toto musím zvestovať s dôrazom v Duchu Písma, teda tak, ako mi to aktuálne prikazuje Pán, či sa to už mne samému páči alebo nie.
A aký je dnes stav cirkvi a čo jej chýba?
Priznanie nášho súčasného stavu pred svätým Bohom v pokání srdca a ochota k prosbám na základe Jeho vôle.
Je to obsiahnuté v prosbe, ktorú Mojžiš vyslovil tam a vtedy, kde k nemu zostúpil Hospodin v oblaku, kde sa pred neho postavil najprv Hospodin, a kde najprv sám Hospodin vyslovil pred nehodným človekom svoje meno (Židia sa báli vysloviť Božie meno, aby nezomreli): HOSPODIN. (2M 34,5).
Ani my v Kristovej cirkvi nesmieme viac nadarmo a svojvoľne vyslovovať meno Ježiša Krista a tak ho zneužívať a biť do tváre. Ak tomu trestu neušiel Mojžiš, a namiesto oslovenia Božieho meno v Jeho samotnom Slove doň ako do Skaly udrel dvakrát v nevere palicou, ako potom hriechu za rovnakú svojvôľu, ktorej sa dopúšťame denne po mnoho rokov, ujdeme my?
Tu, v Mojžišovom sklonení sa k zemi (2 M 34,8) a v jeho nasledujúcich slovách je teda vyjavený stav cirkvi, ako i to, čo jej chýba:
„Tu sa Mojžiš rýchlo sklonil k zemi, klaňal sa a povedal: Ak som našiel priazeň v Tvojich očiach, Pane, nech kráča môj Pán uprostred nás, lebo je to ľud tvrdohlavý. Odpusť naše viny a hriechy a urob nás svojím vlastníctvom.“ (2 M 34,8-9).
V tejto chvíli môže nastať obnova Božieho ľudu, a to na základe obnovy sŕdc ľudu, na základe obnovy jeho vzťahu s Bohom a súčasne i na základe obnovy všetkých vzťahov, ktoré majú medzi sebou.
Môže sa to však udiať jediným spôsobom.
S Ježišom Kristom ako Hlavou cirkvi, ktorá už chce mať jediné určenie: byť Jeho telom.
To je zmysel prosby a zmysel života celej Putujúcej cirkvi:
„Nech kráča môj Pán uprostred nás!“ (2 M 34,9).