Kde ste, pútnici živého Krista?
August 2, 2008 — Miroslav Halás
Pútnik
Netušil som, že ako kresťan budem raz „putovať“.
Ale keď som chcel chodiť „do domácností“, cirkevní funkcionári mi povedali: Nebudeš chodiť „do domácností“. Do domácností chodia len Svedkovia Jehovovi a blúznivci.
Bol som zarazený. V Jenkovciach kvitli stromy, na kostol svietilo slnko a ja som mal na tvári tieň. Tieň tej vety: Nebudeš chodiť do domácností!
Tak sa môj pekný nedeľný deň zmenil na škaredú nedeľu, o ktorej ako o „škaredej“ kedysi spievala žilinská rodáčka Hana Hegerová.
Pastier
Viem, čo ste chceli hovoriť v domácnostiach. Je to uvedené v Liste Židom: „…o čo viac krv Krista, ktorý mocou večného Ducha samého seba obetoval Bohu v bezvadnú obeť, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme slúžili živému Bohu. Preto je prostredníkom novej zmluvy, aby Jeho smrťou, smerujúcou k vykúpeniu z priestupkov, spáchaných za prvej zmluvy, prijali povolaní zasľúbenie večného dedičstva.“ ( Žd 9,14-15).
Chceli ste chodiť k povolaným a tešiť sa s nimi, že „zasľúbenie večného dedičstva“ prijali alebo im zdôrazňovať, že páve teraz, ak to ešte neurobili, ho môžu podľa Písma prijať. Chceli ste im tú správu priniesť aktuálne ako poštár. Pretože poštárov majú ľudia radi. Milujú ich. Milujú v nich atmosféru vzdialených krajín a nikdy nepoznaných kontinentov, štátov, miest a ich mnohých zákutí, o ktorých vie najlepšie vypovedať len písmo, písané rukou zdravo a radostne unaveného chodca. Chodca, ktorý v tých uličkách bol. Chceli sa s týmito ľuďmi zhovárať o Kristu dôverne. Zoči-voči. Zblízka. Pri domácom stole, pri pohári s vodou – počas neopakovateľnej mimiky tváre, ktorá sa v každom svojom ryse teší zo Spasiteľa, a nie iba v nedeľu a nielen v strohej modlitebni s obrazom reformátora (či s krížikom na stene), ale priamo v akcii bežného dňa. Tak sa budujte na duchovný dom, sväté kňazstvo – ako živé kamene! (1 Pt 2,5). Tento príkaz Kristov vám znel v mysli ako rozkaz už niekoľko rokov! Ako Slovo lásky.
Choď do blízkosti ľudských sŕdc. Choď do zákutí, práve tam, kde ľudia plakali a plačú, kde sa smiali a smejú v konkrétnych životných situáciách a udalostiach. Buď s plačúcimi a s radujúcimi sa vždy, nielen v tie sviatky, ktoré sú štylizované a cirkevno-folklórne, a nie iba vtedy, keď sú ich spevy krásne votkané do umelého podania.
Budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo! Aký mocný Kristov rozkaz! A vy ste v tú noc, keď ste sa na kolenách pred svojim jediným Majstrom v byte na sídlisku Dargovských hrdinov modlili, povedali: Áno, Pane!
Potom však, v tú nádhernú nedeľu, plnú svetla, ste odchádzali z jenkovskej kalvínskej fary smutný, lebo vám ktosi, akoby len zo žartu, prišpendlil na rukáv papierik s visačkou: Svedok Jehovov…
Bolo to práve po evanjelizačných bohoslužbách, na ktorých vás, putujúcich misionárov Kristovej cirkvi, privítala i uviedla miestna kalvínska farárka uprostred vidieckeho kostola.
Bolo to práve po tých misijných bohoslužbách, na ktorých sedeli mnohí farári, dokonca aj zástupca biskupa cirkvi, vždy hrdej na svoje „čisté učenie Písma“.
Bolo to práve po vašich vyznaniach a osobných svedectvách, kde ste sa ako znovuzrodení kresťania tešili z načúvajúcich tvárí jednoduchých, ale vôbec nie primitívnych vidieckych starčekov a stareniek.
Bolo to práve vtedy, keď tam váš otec, tiež reformovaný farár, vyznával pred všetkými, že jeho srdce sa pohlo a má čo dôverne vyznávať v užších kruhoch pred mnohými bratmi a sestrami. A má z čoho činiť pokánie, najmä pri žene, ktorá sa nad ním trápila ako nad príčinou pádu mnohých kresťanov!
Naozaj vyslovil tú túžbu váš otec v zbore, kde boli prítomní mnohí? Skutočne sa na to pamätajú? Stál tam ako malý, poslušný žiak svojho niekdajšieho duchovného otca Vaszilyho v Trhovišti, a opäť sa chcel – dokonca rozochvene! - pokúsiť o prienik do úzkeho a dôverného kruhu bratov a sestier…
Všetko sa však skončilo duchovným fiaskom.
Ktovie, či v ten deň, a či o mnoho dní neskôr, ale zrazu na televíznej obrazovke vášho prijímača spievala známa šansoniérka Hana Hegerová pieseň, s ktorou ste sa mali od útlej mladosti problémy. Pieseň „Škaredá nedeľa“. Boli ste zronený, zničený.
Boli ste strápený z toho, že práve v takýto deň ste stretli mnohých v kruhu funkcií, ktorí si málokedy myslia, že oni prví potrebujú denne „očistenie svedomia od mŕtvych skutkov, aby slúžili živému Bohu.“
Nielen filozof Nietzsche volal: Boh je mŕtvy! Nielen nihilisti majú na svedomí to, že z Boha, ktorý je naším Otcom v nebesiach, a z Ježiša Krista, ktorý chodil po prašných cestách mnohých krajín a vchádzal do mnohých domovov, urobili práve tí najelitnejší kresťania v cirkevných plášťoch „iba Boha v obrazoch reformátorov“, a „iba Boha na patine krížikov“, nemo visiacich nad rodinnými stolovaniami.
Totiž: nad mnohými rodinnými stolovaniami bez Krista a bez Jeho každodenných poslov.