Nekonečná Božia svätosť
August 2, 2008 — Miroslav Halás
Pútnik
Po čase vznikla v reformovanej cirkvi, kde som žil a pracoval, oficiálna skupina mladých, iniciovaná seniorátmi, nazvaná Zväz slovenskej kalvínskej mládeže.
Boli v nej zväčša tí, ktorí kedysi začali kresťansky horieť vo voľne putujúcom misijnom hnutí („Reformovaní kresťania 93“), nezviazanom žiadnou denominačnou ústavou ani cirkevnou administratívou.
Hnutie „Reformovaní kresťania 93“ však nevzniklo z popudu človeka, inštitúcie, ani organizácie, preto mu nikto nedal nijaký muster, nijakú metódu, ani žiadnu ľudsky prijateľnú tvár .
Jednoducho sme stretli misionára-posla, ktorý prišiel, oslovil nás Božím Slovom, a navždy ako človek so svojimi ľudsky príznačnými rysmi odišiel.
Napriek tomu sme podľa Písma skúmali, čo vravel, a práve vďaka novému otvorenému domovu, biblii, sme onedlho začali prebývať v Božom Slove, nie v cirkevne plánovaných víziách či predsavzatiach. Tie neexistovali.
Existoval však smer Slova, smerovka Božej vôle, to, čomu sa vraví „jara“: v spojení Duch Boží a náš ľudský duch existoval náhle oheň v našich kostiach, ktorý nás chcel viesť po cestách schodných i neschodných…
Pastier
Viem, že práve vy a mnohí vo vašej blízkosti vtedy nečakali to, do čoho vás Boh napokon voviedol: práve do ciest ľudsky neschodných, o ktorých možno spolu s Jeremiášom v jeho Plači povedať, že „cesty Siona trúchlia, lebo nikto neprichádza k sviatkom. Spustošené sú jeho brány, vzdychajú jeho kňazi. Jeho panny smútia a on len trpkosť cíti.“ (Plač Jeremiášov 1,4).
On! Júda!
On, Júda, ktorý „odišiel do zajatia pod nátlakom a ťažkou službou“ (Plač Jeremiášov 1,3). Boli ste tam. V zajatí. V samote. V doline smútku. V tom údolí, o ktorom spieval v 23.Žalme svoju pieseň aj Dávid. „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou. Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“ (Žalm 23,4).
Aký prút a aká palica? Aj ten tvrdý, ostrý, príkry. Teda ten, z ktorého práve Božou výchovou vyviera prameň pokoja a radosti. A kde sa má tá výchova odohrať, ak nie v najťažších situáciách nášho osobného a kresťanského života?
Panny Siona smútia. Mladé deti. Ľudia v plnom rozkvete, ba často ešte len pred ním. Panny, ktoré nechodia do barov, nefajčia v parkoch cigarety a neženú sa za ľudskými cestami a ľudskou slávou. Niekdajšie brány sú spustošené. Ale: aké brány a v akých hradbách?
Túto otázku ste si často kládli. Stratili ste pod nohami pevne zabezpečenú zem. Stratili ste hrady, ktoré postavili ľudské ruky. Stratili ste svetlo, ktoré dodáva mnohým vo svete duševnú nádej. Vám už neostala. Boli ste bez nej. Mali ste sa však učiť inej nádeji – a to v chorobách, útokoch, v ústrkoch a bitkách. Prišla otrava krvi, žlčníkové záchvaty, zrazu ste videli vlastné deti so zlomenými rukami a nohami. Pred vami sa zvíjala tvár dievčatka s vaším priezviskom, ktoré vláčili po nemocniciach urýchlené a takmer vždy pomýlené diagnózy sebaistých lekárov. Boli ste sám…
Sám?
Nie. Boli ste dvaja alebo traja. Ale práve vtedy vám skrslo v mysli… Aj keby som bol sám, z tohoto ohnivého misijného pohybu, ktorý je Kristov, už nevyjdem. Áno, i keď budem kráčať temným údolím smrti, Ty, Pane, budeš so mnou!
Napriek tomu platilo a bola to pravda: Vaše cesty, „cesty Siona“, trúchlili. Neboli ste z toho veselí. Neboli ste rýchlo oslavní a oslavujúci Boha. Mlčali ste, celkom tak, ako ľud v Babylone pri jeho riekach. „Pri riekach babylonskych, tam sme sedávali a plakávali, keď sme sa rozpomínali na Sion. Tam sme si vešali citary na vŕby. Lebo tí, ktorí nás zajali, žiadali od nás piesne, a tí, čo nás trýznili, spev radostný. Zaspievajte nám z piesní sionských!“ (Žalm 137,1-3).
Prečo nespievate? Prečo ste takí smutní? Čo sa vám stalo, že požehnanie sa vám vzdialilo?
„Spustošené boli vaše brány.“ Vášho syna odviezla do nemocnice sanitka so zlomenými rukami, vašu dcéru vyhodila smršť rýchlosti z kolieskových korčúľ do vzduchu, syn vašej sestry z kalvínskeho zboru v útlom veku zahynul skôr, než spoznala misiu ohňa, a váš brat, už v invalidnom dôchodku, býval v pivnici a hrával pri sviečke myšiam kresťanské piesne, zatiaľ čo iný, ktorý sa ešte len približoval k Písmu, márne obchádzal pred Vianocami katolícke chrámy, aby sa v nich dostal do dôverného rozhovoru s kňazom.
Toto boli spustošené brány?
Ešte nie…
Manželka vášho katolíckeho brata sa triasla v schizofrenických stavoch na balkóne, vaša bývalá kolegyňa z vydavateľstva, kde ste kedysi pracovali, pred vami sedela, stečená zo všetkej svojej nádeje, pretože ju mátali novodobí guruovia a ich jogínske cviky a…
A ďalej?
Vášho syna zbili mládenci a junáci rapovej kultúry v čakárni autobusovej zastávky, vašu dcéru vysmiali pre jej kresťanské sny castingové spolužiačky a vyhodili ju zo svojho kruhu, a potom obe vaše deti ktosi veľmi dôveryhodný nechal zavrieť do tmy školských kobiek, kde museli písať bielou kriedou na čierne steny prídavky k svojim menám: sme hlúpi, prázdni, sme pre svet neužitoční, sme ľaváci, neschopní, sme prázdne ľudské nuly…
A kresťanská trieda to zborovo opakovala akoby bola gangom v tom slávnom muzikálovom hite Leonarda Bernsteina West Side Story. Sú hlúpi, prázdni, sú a budú – a budú! budú! budú! - zaznievalo rytmicky - pre svet neužitoční! Sú to ľaváci, neschopní, prázdne ľudské nuly!
„Cesty Siona trúchlia, lebo nikto neprichádza k ich sviatkom. Spustošené sú jeho brány, vzdychajú jeho kňazi.“ (Plač Jeremiášov 1,4).
Kto by prišiel k takýmto sviatkom takýchto ľudí? K ich modlitbám, plným bôľu? Kto by chcel navštíviť človeka, sediaceho v tme? Kto by k nemu mal záujem vchádzať - spustošenou bránou? A prečo vlastne? Aby videl, ako „vzdychajú jeho kňazi“?
„Jeho panny smútia a on len trpkosť cíti.“
„Jeho protivníci sú navrchu, jeho nepriateľom sa dobre vodí, lebo Hospodin ho strápil pre množstvo jeho priestupkov. Jeho deti išli ako zajatci pred nepriateľom.“ (Plač Jeremiášov 1,6).
Je to kruté a tvrdé slovo? Nie. To Slovo je vzácne a čisté ako krištáľ. Je čerstvé ako pramenitá voda z Božieho vrchu. Pretože je to Slovo najčistejšej Božej výchovy. Pod ostrou Božou palicou ste totiž spoznali závažnosť svojich prestúpení a nekonečnú Božiu svätosť.
A nekonečnú Božiu svätosť!
Teraz ste za ňu svojmu Pánovi - nekonečne vďační…