Ohňové hradby
August 2, 2008 — Miroslav Halás
Pútnik
Kresťanskú službu som začínal naivne, dôverčivo, ale s odvahou a vervou.
Takmer každý deň a nejednu noc som bol v nejakom dome a slúžil som ľuďom.
Mnohí z nich ma neskôr zavrhli a opovrhli mnou.
Dosiaľ nechápem prečo.
Pastier
V cirkvi, v ktorej ste žili, vznikli okolo misijného hnutia, v ktorom ste pracovali, určité kontúry. Vyzerali ako ohňové hradby. Každý ich videl. Každý zrazu zrozumiteľne a jasne počul slová „znovuzrodenie“, „posvätenie“ a „nový život v Kristu“.
A každý vedel, že v pohybe tých slov niečo zásadné horí.
Pretože plameň vnútri vašich sŕdc a životov sa skutočne vzmáhal, boli ste schopní ísť spolu so sestrou z kalvínskej cirkvi a s bratom z evanjelickej cirkvi pracovať do združenia pre drogovo závislých, ktoré bolo vlastne resocializačným zariadením. Ako inak by ste sa odvážili vstúpiť medzi drsných a pritom veľmi prefíkaných narkomanov a spolu s nimi spať a bývať v jednom opustenom a polosurovom kaštieli, v ktorom neraz bez obáv pobiehali potkany?
Tak ste žili. A boli ste veselý a šťastný. Nič vám neprekážalo. Keď napadli jedného z maličkých narkomanov, ktorý sa pozrel na Krista, a keď ho chceli práve jeho drogoví spolubratia vylúčiť zo svojho spoločenstva, lebo sa počas Večere Pánovej v ktorúsi nedeľu dotkol perami vína, zastali ste sa ho za cenu vlastného života.
Šéf veľkej partie veľkých chlapcov, ktorý dovtedy riadil narkomanský klan, pred vami od zlosti hodil o zem svoje topánky a vyhrážal sa riaditeľke strediska, ktorá bola na jeho odbornej práci v kaštieli závislá, odchodom.
Neodišiel však a mladučký narkoman, zobúdzajúci sa kresťan, nemusel za trest kopať v blízkosti kaštieľa jamu, vytýčenú komunitou svojich kolegov. Taký tam bol dovtedy zákon. O trestoch rozhodovali samotní spolupacienti a terapeut z Poľska im kedysi iba prihliadal, pravda, s občasnými kozmetickými poznámkami, ako by mali pracovať a žiť.
To sa vaším príchodom zmenilo. A po kaštieli naďalej pobiehali potkany, a do strediska naďalej nemali svojvoľne povolení vstup návštevníci z okolia, ktorí tam mohli prepašovať svojim obľúbencom žiadané tabletky na upokojenie mysle, a vy ste spolu so sestrou z kalvínskeho zboru a s bratom z evanjelickej cirkvi naďalej okolo seba vnímali ohňovú hradbu Božieho pokoja.
Mysleli ste si, že sa pre vás a pre zbory, v ktorých žijete, plní už to, čo je uvedené v prorokovi Nehemiášovi: „Keď boli hradby vystavané, dal som osadiť vráta a určení boli vrátnici, speváci a levíti.“ (Nehemiáš 7,1). Pravda, v ohňovej hradbe misijného hnutia ste na to mali právo. Mnohí vo vašom cirkevnom zbore to však pochopili tak, že meníte kostol. Jeho fasádu, jeho maľbu, atmosféru jeho lavíc, ba dokonca meníte i farársku a seniorskú či biskupskú správu.
Nijaké doklady o tom z tohoto času nie sú. Všade ste chodievali slúžiť, pokiaľ šlo o cirkevné zbory, len cez denominačne a organizačne platnú a verejne prijímanú hlavnú bránu. Cez súhlas funkcionárov cirkvi a jej zborov. Nikdy ste ich neobišli, nikdy sa nijaká akcia neudiala bez ich kontroly. O všetkom boli vždy informovaní a na všetko ste ich žiadali o ich súhlas.
Lenže i tak… Niečo pod nebom a pod slnkom sa v priestore kostolov predsa len začalo meniť.
To niečo sa volá: svetlo Božieho Slova z vášho stredu neodchádzalo.
Jedného dňa nadobudlo dokonca kontúry, ktoré už boli pre inštitučné zvyklosti cirkvi ostré a - ľakavé.
Vtedy ste po prvý raz začuli: Rozbíja cirkev! A každý, kto to robí, by mal radšej odísť…
Sadli ste si s úžasom do poslednej lavice v kalvínskom košickom kostole a sedeli ste v nej viac ako štyri roky bez slova a bez odpovede na verejne nevyslovené zákazy: Nesmie byť presbyterom! O ničom v zbore mu nedovolíme rozhodnúť. Musí tu byť pod stálym dohľadom a pozornou kontrolou… Nedeľu čo nedeľu, i v každý ďalší deň, v ktorý ste mali možnosť vojsť do chrámu Božieho, ste tam žili pod nedôverčivým dohľadom mnohých očí.
A zrazu ste zazreli niečo iné, nielen ohňové hradby. Zazreli ste na cirkevnom stole knihu s ústavou. Potom ste začuli znepokojenú maďarskú a slovenskú reč. A všimli ste si aj neisté pohľady deti a kedysi uvoľnenej mládeže.
Dovtedy platný kruh „ľudského pokoja a ľudskej lásky“ sa tu začal rozpadávať a meniť na iný…
Prišli ste do rozpakov, pretože ste netušili, že pôvodcom tej dráždiacej transformácie je vaše meno. Váš program! Vaša ľudská vôľa a najmä: vaša rozpínavosť! Počuli ste to pod perami mnohých známych, mnohých blízkych, mnohých priateľov.
Jedného dňa to napokon naplno zaznelo aj z kostolnej kazateľnice. Sklonili ste hlavu, dvihli ste tvár, z ohnivých slov mladej kaplánky ste boli v rozpakoch.
Čo máte ďalej robiť?
Napriek tomu vám zaznievalo v mysli jediné: „Keď boli hradby vystavané, dal som osadiť vráta a určení boli vrátnici, speváci a levíti.“
Určili ste ich azda vy?
Zrazu tu bolo nielen misijné hnutie, ale v administratívnom okrsku cirkvi už ktosi spísal aj jeho koniec.
Na uspokojenie mnohých…
„A vy dosiaľ nechápete prečo.“