Zákruty môjho života
March 9, 2009 — Miroslav Halás
Prvá vážna zákruta môjho príbehu a môjho života: A zrazu sa všetko mení! Krajina, ľudia. Nové mesto, prvé zamestnanie.
Tam začínam skúmať tvár iného človeka veľmi pozorne. Môj prvý šéf, moje nové známosti. Ľudia, ktorí si boli v čase môjho detstva takí podobní, lebo som s nimi žil na jednom mieste celé desaťročia, tu už nie sú, a tí noví, medzi ktorými sa zrazu nachádzam, sú zrazu takí odlišní!
Hovoril o tom Jan Vladislav, básnik, esejista, mysliteľ, ktorý nedávno zomrel. Každý človek je ako iný človek a súčasne: každý človek sa od iného človeka líši. Každý dub je ako iný dub a súčasne aj medzi dvoma dubmi nachádzame mnohé rozdielnosti.
Čo to znamená? K čomu nás to pri pohľade na iných ľudí, s ktorými sme ešte nikdy nežili, vyzýva? A čo nás k tomu, aby sme sa medzi nimi učili žiť, vyzýva? Kto?
Kým som bol dieťaťom, nebolo v mojom svete iných ľudí, cudzích ľudí s neznámymi tvárami, pretože som žil zväčša v priestore domova a návykov, ktoré mi boli vlastné, ktorým som sa učil od detstva.
Teraz som však vo svete iných ľudí, teraz sa nachádzam medzi mnohými malými svetmi a je tu zvláštna výzva: aby som sa medzi nimi pokúšal o vzťahy. O vzťahy v prostredí, ktoré mi ešte nie je vlastné. Ktoré nie je iba moje. Ktoré ako nový domov má patriť každému. Všetci, ktorí do nového domova, do novej výzvy žiť nový život vstúpili, sa majú učiť koordinovať svoje záujmy so záujmami iných ľudí!
Ale ako? Ako to treba robiť, aby desiatky, ba stovky malých svetov a príbehov na seba nenarážali tragicky? Aby nedochádzalo k zničujúcim zrážkam? Čo tu môže človek, ktorý má záujem o pravdivé vzťahy s ľuďmi, robiť?
Áno, moja cesta bola k niekomu a k niečomu zlomená. Moja cesta sa stáva krížom. K niekomu a k niečomu! Pretože my nikdy nežijeme hneď masovo a sociálne pre všetkých ľudí, ale vždy iba skrze jedného človeka – pre všetkých. Ten jeden človek, o ktorého sa máme starať ako o najslabšieho, je totiž katalyzátorom pravdivosti všetkých vzťahov, ktoré sa na danom mieste nachádzajú.
Nežijeme pre silných, ale pre slabých.
Našou úlohou je preto vždy vyviesť každého slabého človeka zo studne, v ktorej vody niet. Z jeho stratenej existencie! „Pre krv tvojej zmluvy prepustím zajatých zo studne, v ktorej vody niet.“ (Zachariáš 9, 11). Iný preklad hovorí: Máme človeka vyviesť z jeho súčasnej hrobovej jamy, v ktorej niet života. Ježiš Kristus prišiel na tento svet zo svojho nebeského kráľovstva práve preto: Aby dal nový život strateným a chudobným, aby dal nový život – duchovne mŕtvym ľuďom!
To je aj naša celoživotná úloha, a to na každom mieste, do ktorého sme boli Pánom vyslaní, na ktorom žijeme.