Pokánie nádherných strát
March 10, 2009 — Miroslav Halás
„Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu.“ (Filipským 3:7)
Môj a tvoj biblický Egypt. Trpká pachuť hriechu…
Keď vykonáme zlý čin, vieme to, pretože sme ho vykonali proti ľudskej tvári. Proti tvári svojho priateľa, známeho, neraz dokonca proti tvári svojich najbližších.
Ale reťazce náhlych zmien nových situácií ten hriech prevrstvia – tak sa náš čas zrýchlil. Už nežijeme pomaly a uvážlivo, v kontinuite času, ale v jeho bleskovo sa meniacich izolovaných článkoch. Naše oči stále kmitajú, náš pohľad je účelovo rozdelený na množstvo kinematografických políčok…
Preto tak ľahko ohovárame, klameme, podvádzame, preto tak bez problémov zabíjame slovom i pohľadom.
Veď kto komu čo dokáže, keď málokto o dôkazy viny a hriechu, pokiaľ ide o jeho vlastné bytie, vnútorne stojí? Čo z tých dôkazov, keď majú zostať v prípade mnohých len dôkazmi na vonkajšej, vždy zľahčovanej rovine?
Navonok síce prebiehajú strategické polemiky a zrážky, vnútri srdca sa však málokedy odvíja sebareflexia a bezpodmienečné pokánie každého, kto vstúpil do vzťahu s iným človekom.
Skutočne: koľkých ľudí zaujíma bezpodmienečné pokánie? Pokánie strát, pokánie kríža, pokánie, ktorého cieľom nie je dosiahnuť osobné telesné víťazstvo nad iným človekom, ale iba víťazstvo Pravdy a Spravodlivosti Kristovej? Teda takej Pravdy a takej Spravodlivosti, ktorá je vždy väčšia, než tá, ktorú si pestujeme vo vlastnom zornom uhle pohľadu?
My, kresťania, vieme, že naším uholným kameňom je Ježiš Kristus. Je uholným kameňom nášho života, života našej rodiny i života cirkvi, teda obecenstva viery, v ktorom žijeme.
Máme však naozaj záujem denne hľadieť na svoj život i na život svojho okolia práve z toho základu, totiž: z Kristovho uhla pohľadu, ktorý nikomu apriórne nestráni?