Božie váhy
October 21, 2009 — Miroslav Halás
„Trpké spolužitie! Ťažká existencia dvoch, ktorí sa už vnútorne rozišli… Môžu ešte spolu žiť? Koľko kresťanských manželstiev sa dnes rozpadáva… Pýta sa však niekto s plnou vážnosťou: Prečo?“
Čo sa deje, keď sa modlíme s trpkosťou v duši? Ako vtedy „existujeme“, akí vtedy „sme“?
Iba so svojím tieňom a so svojimi myšlienkami? Sami, bez Boha na svete?
Čo sa to vlastne dnes s mnohými kresťanmi (najmä v manželstvách) deje? Ako sa vzájomne či jednotlivo modlia? S kým chcú v prvom rade byť? Pre koho a ako chcú žiť?
Naozaj výhradne a jednoznačne pre Pána Ježiša Krista, svojho Spasiteľa?
Je tu hrozba pokrytectva. Jeho kľučka nám otvára bránu do veľkej krajiny našich vlastných myšlienok a do našej nespútanosti. Ako rýchlo vtedy človeku pookreje duša! Pretože - taký je človek - my radi vidíme najprv seba a to, čo v sile vlastnej vôle vidieť túžime a chceme, nevidíme však to, čo vidieť na základe Božej vôle máme…
Pravá modlitba nás pritom nikdy nevedie k stopám našich vlastných túžob a predstáv, ale vždy najprv k oslave Ježiša Krista a k vďačnému pohľadu na Jeho spasiteľné a posväcujúce dielo. Iba v modlitbe, založenej na Božom Slove, však zbadáme, aké veľké sú naše nároky na iných ľudí, a ako nebezpečne a pokrytecky znižujeme Boží nárok na náš vlastný život…
Zle sa nám „darí“? Máme voči ľuďom okolo seba stále samé „veľké výhrady“? Potom hľadajme za týmto pocitom najprv - svoj vlastný „veľký hriech“!
Spomínam si, ako som v podobnej situácii od Pána počul: Tvoje ústa sú nečisté! Tvoja reč má trhliny, ktorou vstupujú do tvojho domu, ktorý má byť mojím palácom a chrámom, samé – iba navonok malé - dravce!
Áno, tak sa udomácňujú šakaly v domoch všetkých ľudí, ktorí hľadajú len „svoju spravodlivosť“, len svoje právo“, „len uznanie pre svoje ťažkosti“, a aj tie pritom vážia najprv na vlastných váhach a iba výnimočne na Božích.
Kedy sa tento ťah za naším uznaním a našou mocou a slávou naozaj skončí? Kedy sa necháme z tejto polovičatosti a zhubnej schizofrénie konečne vyliečiť?
Počujme Slovo Božie: „Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; veru vám hovorím: Majú svoju odmenu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe.“ (Matúš 6,5-6).
Tu však – pozor! - pohliadnime, k akému Bohu, k akému Otcovi sa modlíme!
K Otcovi, ktorý nás v prvom rade vážne a zodpovedne vychováva, preto nám ústami apoštola vraví:
„Ešte ste sa nesprotivili až do krvi, bojujúc proti hriechu. A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám znie ako synom: Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá; lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna. Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával? Ak zostávate bez prísnej výchovy, v akej majú všetci podiel, ste cudzoložňatá, a nie ste synovia!“ (List Židom 12, 4-8).
Stáť v modlitbe pred Bohom povrchne, a pritom odvážne a trúfalo – či to nie je znak toho, aké váhy pri vážení svojich slov používame? Či nie sme práve tam veľkí majstri – v rýchlom nastavovaní ich pozemských ručičiek, a to tak, aby vážili „najprv spravodlivosť pre nás“ a „najprv dary, pripravené nám“?
Ísť však do skrytosti pred Božiu tvár, ktorá je svätá, teda ako „prvý z hriešnikov“, znamená, naopak, prijímať v plnom odovzdaní a pokore - Božie váhy…
Tie sú vždy presné, a sú pre nás pripravené vždy v dvoch nádobách: v Jeho očistnom súde, ale aj v daroch Jeho spravodlivosti a milosti.