Cesta z Prahy
November 14, 2009 — Miroslav Halás
Po schodoch zostupovala slečinka. Bolo to v Prahe. Mala červené šaty, viac som si nezapamätal. Ach, kedy sa to odohralo? Na to si už nespomeniem…
Potom som ju videl na železničnej stanici. Cestovala domov, do Košíc. Bol som prekvapený, ale už nie tak výrazne, keď neskôr nastúpila do rovnakého vozňa ako ja.
Svetlá osvetlených staníc jej prechádzali po tvári a ja som spomínal na ucelené minulé príbehy svojho života, ktoré bolo možné vyjadriť v krátkych epizódach. Iba pre to som tú slečinku stretol – totiž, aby som sa pokúsil premýšľať v stopách malých poviedok, ktoré spočiatku vyzerajú len ako zabudnuté drobnosti.
Čo vlastne v živote hľadáme? Tváre, ktoré nevidno. Tváre pod tvárami.
Človek nemá z iných ľudí strhávať v prvom rade masky – nie, našou úlohou je hľadať pod umelým pôvabom umelých tvárí ich pravý pôvod.
Zapamätal som si jej vôňu – to keď v Košiciach vystupovala z kupé. Ale bola jej?
Bola to vôňa mojej spomienky. Tým som získal dôkaz, že žiadna z našich šťastných chvíľ sa nestráca, naopak, vracia sa v esencii obrazu, citu, predstavy, úvahy ako reálna a prítomná… Vracia sa v tvári a v pohybe iného človeka.
Taká je pravá príchuť Vianoc, ktoré sú za rohom.
Mimochodom, s tou slečinkou som sa v kupé cestou z Prahy do Košíc celú tichú noc ticho zhováral. O čom sme hovorili? Poviem vám, čo sme hovorili.
Slová s vôňou pravdy.
Také Vianoce môžeme mať denne.
Taký Štedrý deň a Štedrý večer s Tichou nocou môžeme mať denne, tristošesťdesiatpäkrát v každom roku nášho života…