Vznešený hosť
November 16, 2009 — Miroslav Halás
V mojom byte sa ozval zvonček. Pred otvorenými dverami stál päťdesiatročný muž. „Môžete ma prijať?“ opýtal sa.
Vznešene kráčal smerom ku môjmu gauču, kabát si nezložil, vonkajšie okolnosti nevnímal. Opatrne si sadol, okamžite „začal počúvať“.
„Prečo vás mám prijať?“ spýtal som sa.
„Pretože sa blížia Vianoce a ja nikoho nemám…“ pousmial sa.
„My sa poznáme?“
Znovu sa iba usmial.
Aj tichý úsmev môže byť odpoveďou, dokonca výrečnou!
Práve vtedy však preletelo ponad môj dom prudké lietadlo - vojenská stíhačka.
Ruka môjho hosťa na kolene ľavej nohy, ktorú mal preloženú cez pravú, sa nepohla. Jeho koncentráciu nič nenarušilo. Jeho pokoj ani trochu nezávisel od vonkajších podmienok.
Opýtal som sa, v akej profesii pracuje, keďže je tak príkladne sústredený na to, kvôli čomu ma navštívil.
Povedal: „Som poslucháč…“
„Poslucháč? Ste teda študent?“ vzhľadom na jeho vek sa mi to zdalo zvláštne.
„Som Boží poslucháč! Preto hľadám v prvom rade Božie Slovo a ľudí, ktorí ho hovoria v posvätných šírkach, výškach, dĺžkach a hĺbkach samotného Slova, nie v posvätných hraniciach katedrál či inštitútov… Tak ma útok na vašu budovu vôbec nemôže vyrušiť! Na tú odolnosť som bol cvičený viac ako dve desaťročia,“ opäť sa usmial.
Len čo som otvoril Bibliu, hneď nad nami svišťala ďalšia vojenská stíhačka - ja som však Slovo Božie čítal bez ohľadu na otrasy stien, medzi ktorými sme sedeli.
Hosť pozorne počúval - bol to text knihy proroka, ktorý pôsobil v časoch júdskeho kráľa Joziáša a ktorého predok bol zrejme núbijský černoch.
„Zmetiem…pohoršenie s bezbožníkmi… Vykynožím z tohto miesta zvyšky po Baalovi… Aj tých, čo na nástrešiach sa nebeskému voju klaňajú…“ zneli slová Písma.
Vojenská stíhačka nami opäť triasla. Jej vlny nám udreli do tvárí. Za ňou: ďalšia…
„Zmetiem…aj tých, ktorí sa odvrátili od Hospodina a Hospodina nehľadajú, ani sa po Ňom nepýtajú,“ čítal som ďalej text z proroka Sofoniáša (1, 1-6).
Potom som oddiel Písma uzavrel výzvou: „Ticho pred Hospodinom, Pánom!“ (Sofoniáš 1,7).
„Áno, tu je riešenie pre celý svet,“ priznal hosť a dvihol ruku k „povetriu“. „Tu,“ vzal mi z rúk Bibliu a rýchlo ju vyvýšil nad celý môj stolík, “je napriek ťažkým okolnostiam nášho mnohovravného života na mnohovravnej zemi naša nádej! Tu je náš Tichý deň! Naša Tichá noc! Náš posvätený život!“
Potom sa ruka môjho hosťa uvoľnila a on, stotožnený s prorokom Sofoniášom, ktorého meno paradoxne znamená „Hospodin skryl“, pochopil, čo práve jemu, ochotnému poslucháčovi Božieho Slova, bolo teraz odkryté: Človek v „blízkom Hospodinovom dni“ obstojí len v odeve Kristovej spravodlivosti, nikdy nie v pozemskom či v náboženskom „odeve cudzozemca“ a nikdy nie v tvorení pozemských či náboženských mierových zmlúv. (Sofoniáš 1,8.12-13).
Ach, aký nádherný vianočný rozhovor sa medzi nami odohral!
Bola tu predsa „možnosť počúvať Pána“ a práve v tom „počúvaní Pána“ bolo v konečnom dôsledku hlboké ticho pred tvárou Pána pánov, o ktorom prorok Izaiáš píše:
„…videl som Pána sedieť na vysokom a vyvýšenom tróne a okraje jeho rúcha naplňovali chrám. Serafi stáli nad Ním, každý mal po šesť krídel. Dvomi si zakrýval tvár, dvomi si zakrýval nohy a dvomi lietal. Jeden takto privolával druhému: Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy.“ (Izaiáš 6,1-3).
Vstali sme. Podal mi ruku, s opatrnou vznešenosťou som ju prijal.
Odchádzal?
Aj keď odchádzal, jeho posvätená tvár sa z môjho srdca už nevzdialila.