Pokojný matkin dom
November 17, 2009 — Miroslav Halás
Jana M. Hviezda večera!
Vyzerala „ako niekto iný“ a - tešilo ju to! Vyzerala „podľa svojich predstáv“, ach, skutočne! Aký „báječný večierok“!
Vtedy sa dozvedela o tej tragédii. Zrazili sa v nej všetky city. V jej krehkej tvári sa objavil kŕč a náhly strach. Zlom… Zomrela jej najbližšia priateľka!
Jana M., hviezda večierka, položila na stôl s bohatým južným ovocím pohár, víno, ktoré jej tak chutilo, totiž už nedopije.
Blížili sa Vianoce, navštívila svoju starnúcu matku.
Tá nikdy nesledovala v televízii lacné programy a v živote nečítala žiaden bulvárny časopis. O čom sa teda mali zhovárať, keď o „nijakej kariére“ hovoriť nemohli a príbehy z centra „svetiel veľkomesta“ matku nikdy nezaujali?
Podišla k nej, chcela ju objať, ale potom si uvedomila: Bude to teatrálne! Áno, matkino telo v jej objatí vycíti aj tú najmenšiu faloš, a v takom prípade v jej tvári zazrie nanajvýš chlad a zmeravenie.
Toho sa bála!
„Je v mojom živote niečo naozaj príťažlivé a cenné?“
Aký príbeh by mala matke „v tomto zmysle“ „zo svetiel veľkomiest“ vyrozprávať? Ktoré zo svojich „bohatých stretnutí“ jej môže priblížiť? Koho z vplyvných známych tu smie bez obáv spomenúť, aby ich Vianoce boli krajšie?
Zrazu si spomenula, čo jej matka pred minuloročnými sviatkami lásky a pokoja čítala: „Nech sa nikto neklame! Ak si niekto z vás namýšľa, že je múdry v tomto svete, nech bude bláznom, aby bol múdry. Lebo múdrosť tohto sveta je bláznovstvom pred Bohom. Veď je napísané: On chytá múdrych v ich chytráctve. A zase: Pán zná myšlienky múdrych, že sú márne. A tak nech sa nik nechváli ľuďmi.“ (1.Korintským 3,18-21).
Jana M. dotknuto premýšľala: „Nie som inteligentná? Nemám v meste svojich ľudí? Neponúka sa mi možnosť cestovať? Nečakajú ma zaujímavé kontrakty? O čo teda vlastne ide? Prečo to mojej matke nestačí?“
Bolela ju hlava.
Obliekla si kabát, cez plecia si prehodila hrubý šál, pred rodičovským zrkadlom, ktoré prežilo niekoľko generácií, si pozorne nasadila pletenú čiapku.
Bola v tranze.
Odchádzala.
O niekoľko minút sa predsa len obrátila…
Aj keď pred jednoduchým domom nikto nestál, rozožaté okná ju stále bez pretvárky pozývali k stolu.
„Čo som tam vlastne zazrela?“
Čo zazrela v strede toho stola?
Ovocie. Pre čas príhodný ho zbierali…
Matkine ruky.