Jas jaspisu
November 18, 2009 — Miroslav Halás
Často hovoril nezrozumiteľne, lebo sa bál jasnej pravdy. Jeho názory neboli priame, vo všetkom vyhľadával okľuku. V objatí. V úsmeve. V napomenutí. V priznaní si hriechu.
Áno, lenže ja…
Áno, lenže ja…
Taká bola jeho reč.
Zadŕhavá, nepresvedčivá, nejasná.
Ak sa mal postaviť zásadne do svetla pravdy, zlyhal.
Povedal: Ja o ničom neviem. Nič som nepočul. Nič rozhodujúce som v tejto veci v mene Pravdy nemohol urobiť. Zlyhali iní. Som síce hriešny, lenže ja…
Aj v hriechu som čistý.
Ja.
Na jeho tvár, sklonenú k otvorenej Biblii, však jedného adventného dňa zasvietilo svetlo „štvorhranu zo zlata“.
„Poď, ukážem ti nevestu, manželku Baránkovu! A odniesol ma v duchu na veľký a vysoký vrch a ukázal mi sväté mesto Jeruzalem, ktoré zostupuje z neba od Boha a má slávu Božiu. Jeho jas bol podobný najvzácnejšiemu kameňu, ako ligotavému kameňu jaspisu. Mesto malo mohutné a vysoké hradné múry s dvanástimi bránami, na bránach dvanásť anjelov s napísanými menami, menami dvanástich kmeňov synov Izraelských. Tri brány od východu, tri brány od severu, tri brány od juhu a tri brány od západu. Hradné múry mesta mali dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov.“ (Zjavenie Jána 21, 9-14).
„Mesto leží ako štvorhran, jeho dĺžka je toľká ako šírka.“ (Zjavenie Jána 21,16).
Mesto ako štvorhran! Ako veľký Duchovný dom, v ktorom žiari Božia sláva!
„Mesto nepotrebuje ani slnca, ani mesiaca, aby mu svietili, lebo sláva Božia ho osvecuje a Baránok mu je sviecou. V jeho svetle chodiť budú národy a králi zeme vnesú do neho svoju slávu.“ (Zjavenie Jána 21,23-24).
„A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, šla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťatko. Keď uzreli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou. I vošli do domu, uvideli dieťatko s matkou Máriou, padli na tvár a klaňali sa Mu. Potom otvorili svoje klenotnice a obetovali Mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.“ (Matúš 2, 9-11).
Pozitívna energia našich vianočných svetiel? Našich budov, domov? Našich obyčajných bytov i bohatých víl? Naša radosť? Náš optimizmus?
Nie, to Mesto miest bolo úplne iné!
Zatúžil po Kristovej pokore .
Čítal 51. žalm.
Odkiaľ k nemu príde Pokoj adventu?
Akú bude mať tvár?
Začal sa modliť, aby smel poznať Pána pánov a Kráľa kráľov, Ježiša Krista – a aby s Ním mohol hovoriť priamo a v strede svojho života.
Začal sa modliť za jasnú reč. Za čisté srdce.
Zasvieti aj v jeho slovách jas jaspisu?
„Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného!“ (Žalm 51,12).