Závoj snehových vločiek
November 20, 2009 — Miroslav Halás
Na tvári mala závoj snehových vločiek.
Kráčali s kuframi k chate, tam prežijú Vianoce.
Zostali po nich stopy v snehu na úbočí…
Všade okolo kopce a výseky občasného zvuku zo vzdialenej železničnej stanice. Videli ju ako na pohľadnici. Malebný kraj, malebný pohľad.
Potom si zložila čiapku a vyzliekla kožuštek, a…
Cez miestnosť prešla k niekomu, kto pre ňu naozaj existuje.
On, jej manžel!
Sú spolu druhý mesiac, toto je ich „prvý advent“, toto je ich „prvý vianočný čas“!
Iba oni dvaja a nerušené slová ľudí, ktorí sa milujú.
Potom stál v úzadí ako výkričník vlastného života.
„Pred niekoľkými rokmi som čakal s priateľkou dieťa. Zomrelo tesne po narodení. Rozišli sme sa. Nemal som dosiaľ silu povedať ti to…“
Hore svahom kráčal ďalší majiteľ ďalšej chaty?
Alebo to bola iba stratená duša, ktorá sa bude počas Vianoc tu, v samote, hľadať?
Videli ho z okna - zhrbená čierna silueta, a možno…
A možno to bola len dávna smrť kohosi, kto mohol „byť a žiť“, ale nebol a nežil.
Žena položí mužovi ruku na rameno, muž je vydaný napospas jej citom, myšlienkam, postojom.
Prečo sa mu zdalo, že ten pohyb ruky bude úderom?
Pretože také mal dosiaľ po každom svojom páde skúsenosti?
Jej presná tvár bola pravdivo zamyslená.
Dlho.
Potom ho pomaly objala a ticho vyslovila niečo, čo naozaj nečakal.
Modlitbu.
„Otče náš, ktorý si v nebesiach!
Posväť sa meno Tvoje!
Príď kráľovstvo Tvoje!
Buď vôľa Tvoja
ako v nebi, tak i na zemi!
Chlieb náš každodenný daj nám dnes!
A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim!
I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého!
Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen.“
(Matúš 6,9-13).
V stopách tej modlitby sa im spoločný večer zrazu otvoril ako bohatý a štedrý, bez jediného tieňa…
„Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte.“ (Matúš 6, 14-15).
Hľadel jej do očí.
Na tvári mala ešte stále závoj snehových vločiek.
Závoj milosti.