Adventné: Príď, Pane!
November 23, 2009 — Miroslav Halás
„Naši bratia nám vzali odvahu, keď povedali: Ľud je väčší a vyšší ako my, mestá sú veľké, opevnené až po nebo a videli sme tam aj Anákovcov.“ (5 Mojžišova 1,28)
„Vtedy som vám povedal: Neľakajte sa, ani sa ich nebojte! Hospodin, váš Boh, ktorý ide pred vami, sám bude bojovať za vás, celkom tak, ako robil s vami pred vašimi očami v Egypte…“ (5 Mojžišova 1,29-30)
„Napriek tomu ste neverili Hospodinu, svojmu Bohu, ktorý šiel cestou pred vami vyhliadnuť vám miesto, kde by ste sa utáborili: cez noc v ohni a cez deň v oblaku, aby vám ukázal cestu, ktorou máte ísť.“ (5 Mojžišova 1, 32-33)
Kombinatorika, štruktúra, žáner reči…
A kde je chlieb? A kde je srdce? A kde je plač s plačúcimi?
Kádeš Barnea! Kádešbarne. Vody sváru. Prameň súdu.
Na tom mieste umrela Mojžišova sestra Mária. Tu začula Hagar plač malého Izmaela. Odtiaľ vyšli špehúni do zasľúbenej krajiny a keď sa vrátili - mali hrôzu v očiach z veľkosti a moci Anákovcov.
A Izrael blúdil po púšti 40 rokov…
„Keď Izraelci pochybovali o tom, že im Hospodin môže dať zasľúbenú zem, boli v Kádeši odsúdení na štyridsaťročné putovanie, dokiaľ nedospeje nová generácia /Nu 14,32-35; Dt 2,14/.“ (Nový biblický slovník).
Anákovci, to sú podvody, deformácie, lži, klamstvá, to je zavádzanie, to je…
Obraz pokriveného technického a byrokratického sveta.
To je však aj pukanie skál v rukách prírody.
To je aj zemetrasenie a tsunami….
To je aj ponorka v smrteľnej priepasti mora zachytená do siete rybárov, ktorej dochádza kyslík.
To je aj havária lietadla vo Venezuele.
To je aj nevysvetlený a mrazivo temný pád lietadla cyperskej spoločnosti, v ktorom všetci akoby na kosť zmrzli.
„Ale Hospodin nebol v tej búrke…“
Kde teda bol?
Eliáš to pochopil: Boh prešiel búrkou. Kristus ukázal cestu búrkou. On, Kristus, On, Slovo v Duchu, On sám bol tou Cestou v búrke! V praskaní skál, vo víchroch tsunami.
Kto bol a je na tej Ceste kríža v búrke, ten obstál. Pred tým boli Anákovci hroznej prírody a všetkých jej smrští i každej náboženskej, politickej či ekonomickiej lobby malí, drobní, nepatrní.
Kto bol a je na tej Ceste kríža, ten prešiel! Ten prejde! Ten prechádza! Ten je –pravým Hebrejom, ktorý volá aramejsky: Maran atha! Marana tha! (Zjavenie Jána 22,20).
Nechajú si kresťania v úradoch zovrieť srdce Pánovou výzvou a vrátia sa zo svojich pokrivených ciest na cestu Božiu? Alebo radšej zovrú srdce tichým a chudobným v duchu a pošlú ich za dvere svojich úradov, kancelárií, len aby sa „nemuseli ujať utláčaného“ a „prisudzovať mu náležité právo“?
Izaiáš však každého, kto je pri „hľadaní práva“ ľahostajný , napomína: “Umyte sa, očisťte sa, odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí! Prestaňte zle robiť, učte sa dobre robiť, hľadajte právo, ujímajte sa utláčaného, prisudzujte právo sirotám, zastávajte sa vdov.“ (Izaiáš 1,16-17).
A čo vraví Jeremiáš?
„Tak riekol Hospodin: Postavte sa na cesty a pozerajte, pýtajte sa na odveké chodníky, kde je cesta k dobru, choďte po nej a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Oni však povedali: Nepôjdeme! Určil som strážcov nad vami. Počúvajte na zvuk trúby! Oni však povedali: Nebudeme počúvať. Preto počujte, národy, a poznaj zborové zhromaždenie, čo bude s nimi. Počuj zem: Ajhľa, ja privediem pohromu na tento ľud, ovocie to ich úmyslov, veď na moje slová nepočúvali a opovrhli mojím učením. Načo mi kadidlo, ktoré prichádza zo Sáby, a vonná trstina z ďalekej krajiny? Zápaly vaše nie sú mi po vôli a vaše zábitky nie sú mi príjemné. Preto takto vraví Hospodin: Ajhľa, ja postavím prekážky tomuto ľudu, a potknú sa o ne. Otcovia zahynú spolu so synmi, susedia so svojimi priateľmi.“ (Jeremiáš 6, 16-22).
Naše životy sú v našej spoločnosti skazené „alibistickou človečinou“ . Alibistická človečina („…sme len ľudia, taký je svet…“) nemôže vojsť do zasľúbenej zeme. Alibistická človečina - mäso bez ducha! Alibistická človečina - „bezduchosť človeka a ľudstva“, „účelové kľučkovanie mocných medzi paragrafmi mŕtvych zákonov“ !
A kde je táto mŕtvola, tam sa zlietnu aj supy…
Môžu sa také „pozemské bezduché telá“, ktoré žijú denne na „pokrivených cestách sveta“, stotožnení s ich programom, uplatniť potom v nedeľu - v duchovnom dome cirkvi Ježiša Krista?
Každý z kresťanov je dnes Pánom napomenutý, aby v sebe neživil túžby pokriveného srdca, ktoré chce len egyptské mäso a kvantifikáciu duchovnej manny.
Pretože ak stále, napriek varovaniam Kristových prorokov, chceme iba systémovo rozmnožený mŕtvy chlieb na púšti našich alibistických ciest a ak naďalej vo vzdore odmietame počuť, že človek v skutočnosti potrebuje – Božie požehnanie, Božie posvätenie, teda posvätené Božie meno nad svojou tvárou, potom stratíme nárok na skutok Boží a neprejdeme búrkou a otrasmi 21. storočia.
Počujte však nasledujúci Žalm! Počujte žalmistu!
„Kto v skrýši Najvyššieho prebýva a odpočíva v tôni Všemohúceho, ten vraví Hospodinu: Moje útočište, hrad môj, môj Boh, ja v Neho dúfam! Lebo On vytrhne ťa z pasce lovca, od zhubného moru. Peruťou svojou prikryje ťa, a nájdeš útočište pod Jeho krídlami. Jeho vernosť je štítom a pavézou. Nočného postrachu nemusíš sa báť, ani strely, ktorá lieta vo dne, ani moru, čo sa vlečie v mrákote, ani nákazy, čo na poludnie pustoší. Nech ich padne tisíc po tvojom boku a desaťtisíc po tvojej pravici, k tebe sa to nepriblíži. Len pozrieš očima a uzrieš odplatu bezbožných.“ (Žalm 91,1-8).
Tak vravel Mojžiš Izraelcom:
Pohnite sa smerom k amorejským horám. Prejdite krajinou Anákovcov a ovládnite ju vierou. Zjavte tam svojou vernosťou spravodlivú Božiu Cestu.
A ukáže sa vám súd Boží, v ktorom neobstojí žiadna veľkosť pokriveného srdca.
Ak sa však vaše srdce bude tvrdohlavo držať iba svojich účelových vecí, zahynie. Prekliatie je odtiahnutá ruka Božia! Tam sa diel vymeranej milosti končí.
Kto iný, ak nie my sami svojou nevernosťou voči Bohu kazíme trstinu Božieho práva? Kto iní, ak nie ľudia s programom „alibistickej človečiny“ sa zbavujú Božej ochrannej ruky? Preto prichádzajú na svet rany!
Ak hovoríme o veľkosti a moci Anákovcov, nie o veľkosti a moci Boha, zahynieme v rúhaní. Naše reptanie bude naším osídlom. Náš strach sa premení na smrtiacu neveru. Naše životy padnú.
Padne život každého, kto sa nevracia zo svojich ciest na Božie a zo svojich skutkov do Božích.
Tej otázky sa nikto z nás už nezbaví: Cítime vedľa seba „alibistickú človečinu“ - a či vôňu Kristovu?
Ak „alibistickú človečinu“, potom padnime na tvár a kajajme sa!
A kajajme sa a potom sa radujme, pretože Boh nám v takomto adventnom čase dá opäť ducha modlitby, aby sme mohli plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi!
Mojžiš pred prechodom amorejskými horami vzal na seba ťažkosti ľudu, rozsudzoval ich pohnutým srdcom a vlastným otraseným životom.
Potom túto službu rozdelil medzi ďalších náčelníkov kmeňov, medzi tisícnikov, stotníkov, desiatnikov. A každý, kto niesol v srdci bolesť a zranenie, bol vypočutý a stav jeho srdca bol rozsudzovaný v Duchu Božom vyvolenými. Prečo potom tí, ktorí boli takto prijatí do Božej milosti, cúvli pred temnom amorejských hôr? Prečo sa zľakli Anákovcov tohto sveta?
Pretože neprijali súčasne aj Božiu cestu….
A Mojžiš?
Aj on skĺzol z Božieho skutku a z Božej sily do svojho a do svojej, dokonca pred tvárou celého ľudu, v ktorom bujnel zvod jeho vlastnej vôle, jeho vlastných žiadostí, jeho vlastných myšlienok a jeho vlastných ciest?
A napokon: Nepáchnu aj v kostoloch 21. storočia „len žiarivé skutky človeka“? Neposväcuje sa v nich „len jeho vlastné, pozemské, perfekcionisticky zafarbené kresťanské meno“?
Ach, aká bieda, ak práve naše „kresťanské meno“ zafarbuje perfekcionizmus, a nie Kristova krv milosti. A nie Kristova krv milosrdenstva a odpustenia. Tá sa nám v našich činoch a v našej ľudskej službe Bohu dokonca – stráca…
Prečo sme teda prijali milosť?
Kto konečne vstane a povie: Ja naozaj preto, aby som mohol denne očakávať na Božie skutky? Ja naozaj preto, aby som ich potom mohol konať v moci Ducha Božieho na slávu Kristovho mena? A to najmä pri vdovách a sirotách, teda v prvom rade pri všetkých, ktorí sú slabí a chorí a ktorí potrebujú lekára našich zmŕtvených a ustrnutých životov?
Alebo v nás ostane „mŕtvo žiť“ napriek nášmu vyslobodeniu z Egypta len viac či menej skryté, prípadne viac či menej odkryté meno - Anákovec?
Ostane v nás žiť len mŕtve meno našich „veľkých kultických činov“? Len mŕtve meno a mŕtva litera našich navonok stále precíznejšie tvorených občianskych práv?
Alebo sa v čase adventu prebudíme a celým, nerozdeleným srdcom zvoláme: Maranatha?!
„Amen! Príď, Pane Ježiši!“ (Zjavenie Jána 22,20).